streda 2. decembra 2009

Obsadenie Karpatskej kotliny


Obsadenie Karpatskej kotliny
Autor: Miroslav Lysý, spolupracovník Žurnálu, foto: archív
Utorok, 25. november 2008
Publikoval: Slavomír Š.


Niektorí politici sú podráždení, keď začujú výraz Karpatská kotlina. Pritom ide o odborný geografický názov. Jej podstatná časť sa stala kolískou aj slovenského národa. Priestor z troch strán ohradený Karpatmi od praveku vyhľadávali mnohé kočovné etniká. V roku 896, teda prinajmenšom tri storočia po Slovanoch, prekročili horské priesmyky aj starí Maďari.

Maďari sa usádzali najprv v Potisí, neskôr aj na západ od Dunaja v bývalej rímskej provincii Panónia. Začal sa tak proces Maďarmi označovaný ako honfoglalás, teda zaujatie vlasti.
Žurnál 24/2008
Definitívny rozchod s Uhorskom

Odkiaľ prišli Maďari
Maďarčina patrí medzi uralskú jazykovú skupinu, ktorej časť tvoria ugrofínske jazyky. Vzdialenými príbuznými našich terajších južných susedov sú Fíni a Estónci, maďarčina má však bližšie k jazykom Mansov a Chantijcov žijúcich východne od pohoria Ural. Tam niekde sa začalo aj pomalé putovanie maďarských predkov smerom do Európy.

Predpokladá sa, že približne v 5. storočí nášho letopočtu sa presunuli na západ od Uralu, kde jedna časť ostala, druhá sa presťahovala k bulharským Ogurom. Práve ich pomenovanie stotožnili Gréci (nazývali ich Ongroi) a Slovania (Ogri) s Maďarmi. Preto sa v západných písomných prameňoch pre nich udomácnilo používanie názvu Ungri, neskôr Hungari.

Prvá zmienka o plienení Maďarov vo Východofranskej ríši pochádza z roku 862. V roku 881 už bojovali proti germánskym Bavorom pri Viedni a Kullmitzbergu. O desaťročie neskôr sa však s nimi spojili pri pustošení Veľkej Moravy.

Približne v polovici 9. storočia starí Maďari ešte sídlili pri ruskej rieke Don, odkiaľ sa postupne presúvali na západ. Hľadali predovšetkým dobré pastviny pre kone a dobytok. Pri tom dochádzalo k miešaniu s ďalšími kmeňmi, na ktoré narazili. Najvýdatnejšou posilou bolo spojenie s turkickým etnikom Kabarov, s ktorými doputovali až do Karpatskej kotliny. Navyše, aj samotných Maďarov vytláčali rozličné kmene, napríklad Pečenehovia.

Prvá zmienka o plienení Maďarov vo Východofranskej ríši pochádza z roku 862. V roku 881 už bojovali proti germánskym Bavorom pri Viedni a Kullmitzbergu. O desaťročie neskôr sa však s nimi spojili pri pustošení Veľkej Moravy.


Krvavá prísaha náčelníkov

O vojenské služby Maďarov sa začali uchádzať všetky silnejšie krajiny. V roku 894 im Byzantská ríša zaplatila za to, aby zaútočili proti Bulharom. Maďari boli síce úspešní, ale keď Bulhari uzavreli s Byzanciou mier, dohodli sa s Pečenehmi, aby svojich odvekých nepriateľov napadli. Tí počkali, kým maďarské vojská opustili sídla za karpatským oblúkom a nechali svoj ľud bez ochrany. Pečenehovia ich územie dôsledne vykynožili. Preto sa maďarskí náčelníci rozhodli, že sa presťahujú.

Toto rozhodnutie neskoršie zaznamenali stredoveké uhorské kroniky. Okrem toho, že si určili ako cieľ Panóniu, dohodli sa, že budú vždy poslúchať vládcu Álmoša (otca legendárneho Arpáda) a jeho potomkov. Každý zo siedmich náčelníkov potom vylial svoju krv do spoločnej nádoby na znak toho, že kto prísahu poruší, bude prekliaty. Táto prísaha, nech už má historické pozadie, alebo bola vymyslená, sa stala základom politickej legitimizácie vlády rodu Arpádovcov.

Pokiaľ ide o počet náčelníkov, mnohí bádatelia tvrdia, že do Karpatskej kotliny prišlo sedem maďarských kmeňov: Meyger (odtiaľ pomenovanie Maďar), Nyék, Keszi, Kér, Kürt-Gyarmat, Tarján a Jenő.

Historici sa odvolávajú na záznam byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta, ktorý však nehovoril o kmeňoch (etnos), ale o rodoch (geneos). Pravdepodobne išlo teda o jeden kmeň s viacerými rodmi. Mimochodom, magickú sedmičku využívajú v starých povestiach aj Česi (praotec Čech prišiel na horu Říp so šiestimi bratmi) a Chorváti (Chorvát a jeho šesť bratov).

Protirečivé spojenectvá
Staré uhorské kroniky opisujú aj sebavedomý vstup Maďarov do stredoeurópskeho priestoru, kde si mali v krátkom čase podriadiť jedno kniežatstvo za druhým. Skutočnosť však bola iná.

Príchod do Potisia im umožnil veľkomoravský knieža Mojmír II. v roku 896, aj to nie všetkým, ale len časti. Knieža chcel totiž získať spojenca proti Východofranskej ríši. Jej panovník Arnulf však o dva roky na to Maďarov podplatil, aby sa namiesto pustošenia jeho štátu vybrali bojovať do Itálie.

Koncom roku 899 Arnulf zomrel, preto sa rozhodli pre návrat do Karpatskej kotliny. Nešli však do Potisia, ale do Panónie, v ktorej chceli získať priestor aj pre zvyšok svojho ľudu, ktorý ich ešte stále čakal za Karpatmi. Panóniu obsadili Maďari s pomocou Moravanov, ktorí sa tak chceli pomstiť Východofranskej ríši.

Staré uhorské kroniky opisujú aj sebavedomý vstup Maďarov do stredoeurópskeho priestoru, kde si mali v krátkom čase podriadiť jedno kniežatstvo za druhým. Skutočnosť však bola iná.


V Potisí a v Panónii začalo byť tesno, pretože Maďari si sem presťahovali celé etnikum. Ich počet predstavoval hrozbu aj pre samotnú existenciu Veľkej Moravy, preto Mojmír II. zabudol na spory s východnými Frankami a uzavrel s nimi pre zmenu protimaďarské spojenectvo.

Zánik Veľkej Moravy
Moravanom a Bavorom sa spočiatku darilo Maďarov zatlačiť, ale v roku 904 Bavori pozvali na hostinu jedného z maďarských vládcov Kursána a zákerne ho spolu s jeho sprievodom zavraždili. Odpoveď na to prišla o dva roky. Maďari sa síce chystali pôvodne uskutočniť bojovú výpravu do Saska, ale cestou do dnešného severného Nemecka udreli na Veľkú Moravu. Pravdepodobne v jedinej veľkej bitke úplne zničili jej vojsko a vtedy zrejme zahynul aj Mojmír II.

Smrť panovníka a zánik vojska znamenal vážny otras pre Veľkomoravskú ríšu. Napriek tradičnému nepriateľskému postoju nemali Bavori o jej totálny pád záujem, pretože by im to znemožnilo prípadnú kontrolu územia súčasného Slovenska. Potrebovali poslušnosť Slovanov, no nie úplné zničenie ich moci.

V lete roku 907 podnikli výpravu proti Maďarom, ktorej cieľom bolo určite obnovenie Veľkej Moravy. Maďari však bavorské vojská pri Bratislave drvivo porazili a tým spečatili osud Veľkej Moravy.

Neznamenalo to, že by sa tu zastavil život, alebo že by sa územie Moravy a Slovenska premenilo na spálenú zem. Sotva sa však dá predpokladať, že tu naďalej existovala centrálna moc. Tú vystriedali miestni vládcovia.

Neskoršie uhorské kroniky tvrdia, že slovenské územie dobyli Maďari od Čechov. Ak sa tieto údaje zakladajú na pravde, ako predpokladá i slovenský historik Ján Steinhübel, Veľká Morava po smrti Mojmíra II. pripadla vďaka dynastickým zväzkom Přemyslovcom. Ich reálna moc však musela byť veľmi slabá, trvať mohla iba krátko. Nanajvýš do roku 920. Odvtedy sa oblasť dnešného Slovenska definitívne dostala na tisíc rokov pod dominantný vplyv Maďarov.


Povesti, či skôr rozprávky
Bitku medzi Maďarmi a Moravanmi v roku 906 neopisuje žiaden písomný prameň. O to väčšiu popularitu majú nespoľahlivé, ale literárne príťažlivé povesti z viacerých kroník.

Konštantín Porfyrogenetos v polovici 10. storočia zaznamenal údajnú scénu smrti Svätopluka, ktorý si povolal k smrteľnej posteli svojich troch synov (v skutočnosti ich mal len dvoch). Každému dal zviazané tri prúty, aby ich rozlomili. Ani jednému sa to nepodarilo, no keď prúty nechal rozviazať, všetci ich ľahko polámali.

Svätopluk mal tak synom pripomenúť, že keď budú držať spolu, nik ich neporazí. Ale keď bude každý konať na vlastnú päsť, nepriatelia ich zničia. Hoci je motív rozprávania o troch prútoch pôvodom z Orientu, spomínaný byzantský cisár ho dodatočne použil na zdôraznenie, že po Svätoplukovej smrti došlo na Veľkej Morave medzi jeho synmi k roztržke, čo využili Maďari a obsadili ju.

Domáce uhorské povesti o páde Veľkej Moravy sú taktiež nespoľahlivé. Podľa jednej z nich Maďari porazili samotného Svätopluka v bitke pri Bánhíde (pri meste Tata v severnom Maďarsku). Ďalšia povesť hovorí o obliehaní Nitry, v ktorej vládol knieža Zobor. Nitru sa Maďarom údajne podarilo dobyť, Zobora zajali a obesili na vrchu, ktorý mal po kniežati získať meno.

Aj toto je vymyslené. Svätopluk (870 - 893) totiž zomrel v čase, keď ešte Maďari v Karpatskej kotline neboli, a Zobor je iba bájna postava.
Tieto výrazné nepresnosti v najstarších maďarských povestiach spôsobilo zrejme to, že bolo potrebné sformulovať nárok na obývané územie. Na rozdiel od iných tunajších etník totiž mohli Maďari len ťažko tvrdiť, že boli prvotnými obyvateľmi Karpatskej kotliny. Preto si pomáhali argumentmi o jej obsadení.

Na rozdiel od iných tunajších etník totiž mohli Maďari len ťažko tvrdiť, že boli prvotnými obyvateľmi Karpatskej kotliny. Preto si pomáhali argumentmi o jej obsadení.

Veľmi radi využívali aj to, že ich západné pramene často stotožňovali s Hunmi, ktorí do polovice 6. storočia sídlili v centrálnej časti kotliny. Preto Maďari tvrdili, že sa do Panónie len vrátili a zaujali tak územie, ktoré im pôvodne patrilo.

Tretí spôsob, ako vysvetľovali svoj nárok na Karpatskú kotlinu, bol motív ľsti. Išlo o známu „výmenu" krajiny za bieleho koňa, ktorého Arpád ponúkol Svätoplukovi.

Bitka na rieke Lech
Zánik Veľkomoravskej ríše a katastrofálna porážka Bavorov pri Bratislave spôsobili v strednej Európe výraznú zmenu. Kým dovtedy boli oba štáty miestnymi dominantnými mocnosťami, po roku 907 sa z Veľkej Moravy definitívne stalo mocensky nezaujímavé územie a zanikajúca Východofranská ríša o Karpatskú kotlinu stratila záujem. Ten presunula na sever, pretože kedysi dôležitá dopravná tepna Dunaj bola zrazu nepriechodná.

Sebavedomí Maďari pustošili jednu krajinu za druhou, získavali korisť a vojnový tribút. Západné pramene farbisto vykresľujú ich krutosť, no vcelku podobné opisy nájdeme aj v prípade iných útočníkov vrátane Slovanov.

Maďarské výboje zlomila až veľká porážka 10. augusta 955 na brehu rieky Lech pri bavorskom Augsburgu. V bitke s cisárom Otom I. padli takmer všetci maďarskí bojovníci. Maďarov to pripravilo o významné príjmy z vojnovej koristi, preto už neboli schopní postaviť také veľké vojská ako predtým.

Sebavedomí Maďari pustošili jednu krajinu za druhou, získavali korisť a vojnový tribút. Západné pramene farbisto vykresľujú ich krutosť, no vcelku podobné opisy nájdeme aj v prípade iných útočníkov vrátane Slovanov.

Bitka pri Lechu teda znamenala historický predel a v konečnom dôsledku prispela k vybudovaniu uhorského stredovekého štátu, ktorý nezačali starí Maďari organizovať podľa nomádskych vzorov, ale podľa modelov, ktoré videli v prostredí Slovanov a Bavorov.


Hľadanie pôvodných sídel

Maďari spočiatku nezabúdali na svoj pôvod. Postupom času sa však bližšie podrobnosti ich putovania do novej vlasti strácali z kolektívnej pamäti. Stredovekí uhorskí učenci vedeli už len toľko, že prišli z východu a že nejaký čas asi pobývali pri rieke Volge. Preto sa z iniciatívy uhorského kráľa Bela IV. (1235 - 1270) vybrala na východ expedícia štyroch dominikánskych mníchov, ktorí mali nájsť pravlasť Maďarov nazývanú Veľké Uhorsko (Magna Hungaria).

Dôvody, ktoré ich k tomu viedli, neboli vedené iba túžbou po nájdení etnických príbuzných, ale aj súcit s Maďarmi, o ktorých sa dozvedeli, že „doteraz zotrvávajú v pohanskom blude".

Putovanie začali v Konštantínopole, z ktorého sa preplavili cez Čierne more do dnešného Abcházska. Odtiaľ cestovali rôznymi nebezpečnými krajmi. Preto sa aj dvaja z mníchov rozhodli vrátiť a ďalší zomrel.

Poslednému, Juliánovi, sa podarilo „Veľké Uhorsko" nájsť, zrejme na niektorom z prítokov Volgy. Tamojší Maďari sa stretnutiu nesmierne potešili. Vypytovali sa na uhorského kráľa a radi mnícha počúvali, keďže „mali spoločný jazyk a rozumeli mu rovnako, ako on rozumel im". Julián zaznamenal, že ľudia tam žili „ako zvieratá, zem neobrábali, jedli zväčša konské a vlčie mäso a pili kobylie mlieko a krv".

Vyslaný mních sa nemohol dlho zdržiavať vo „Veľkom Uhorsku", preto sa vybral domov. Po jeho odchode však krajinu pohanských Maďarov obsadili Tatári a ďalšie kontakty sa už znemožnili.

Dodnes posadnutí históriou
Maďari si povesti o svojom príchode do Karpatskej kotliny uchovávali. Koncom 19. storočia sa rozhodli, že pri príležitosti 1000. výročia zaujatia vlasti uskutočnia v celom kráľovstve oslavy, ktoré mali propagovať maďarskú štátnu ideu a zdôvodňovať vedúce postavenie Maďarov.

Budapeštianska vláda podporovala spoločenské a kultúrne podujatia, vydávanie vlastivedných kníh a výrobu sôch a umeleckých pamiatok s historizujúcimi motívmi. V prostredí presýtenom národnými gýčmi si len málokto uvedomil nejednoznačnosť roku 896, lebo zaujatie vlasti sa uskutočnilo v niekoľkých fázach.

Navyše, oslavy pod taktovkou šovinistickej vlády na čele s barónom Deziderom Bánffym ostro odmietali predstavitelia nemaďarských národov a negatívny ohlas zaznamenali aj v zahraničnej tlači. Pre maďarskú spoločnosť však romantizujúce pripomínanie príchodu predkov ešte zvýraznilo posadnutosť vlastnými dejinami, ktorá pretrváva čiastočne dodnes.

Napriek dominantnému postaveniu Maďarov nemožno uhorský štát chápať ako maďarský, ba dokonca ani nie ako prevažne maďarský. Nosným politickým subjektom sa stal ,,uhorský národ", ktorý pozostával zo šľachticov Uhorska bez ohľadu na ich etnický pôvod a ktorého súčasťou bola aj slovenská šľachta.

Súčasný maďarský národ je však potomkom starých Maďarov len v prenesenom zmysle slova. Starí Maďari sa totiž v Uhorsku premiešali s mnohými ďalšími etnikami, okrem iného aj so Slovákmi. Napriek dominantnému postaveniu Maďarov nemožno uhorský štát chápať ako maďarský, ba dokonca ani nie ako prevažne maďarský. Nosným politickým subjektom sa stal ,,uhorský národ", ktorý pozostával zo šľachticov Uhorska bez ohľadu na ich etnický pôvod a ktorého súčasťou bola aj slovenská šľachta.

Moderný maďarský národ vznikol až v 19. storočí ako zjednotenie všetkých vrstiev obyvateľstva hlásiacich sa k maďarskej kultúre, dejinám a jazyku. Vznikol teda na celkom odlišných základoch ako uhorský národ. Jeho podstatou sa stalo aj presvedčenie o kontinuite medzi starými a súčasnými Maďarmi. Preto súčasťou národného povedomia bolo pripomínanie si „svojho" príchodu do novej vlasti.

ĎALŠIE SÚVISIACE A ZAUJÍMAVÉ ČLÁNKY:

Definitívny rozchod s Uhorskom
http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=2385&Itemid=89


Pravda o slovenskom národe
http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=2115&Itemid=89

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára