D E P E C H E     M O D E

DELTA   MACHINE
13. štúdiový album s trinástimi skvelými počinmi vydaný v roku 2013.

V tomto prípade trinástka určite nie je zlou číslovkou, ale práve naopak. Pre túto kultovú kapelu z 80. rokov minulého storočia je album Delta Machine viac než znovuzrodením.

Recenzia: Depešáci nestarnú. Stále bavia.

 „Vitaj v mojom svete, vkroč rovno týmito dverami, nechaj utišujúce prostriedky doma, už ich nebudeš viac potrebovať,“ tak presne týmito slovami z piesne Welcome To My World otvára Dave Gahan najnovší album kapely Depeche Mode s názvom Delta Machine. I keď sú stále verní svojmu štýlu a temnej hudobnej atmosfére, ktorá je pre ich albumy typická, o čosi väčšia „čistota“ a životná radosť je na albume predsa len cítiť. Svojím trinástym počinom sa tak určite vracajú k tomu najlepšiemu, čo vôbec vytvorili, a pritom sa snažia byť moderní a neopakovať sa. A darí sa im to.

Elektronická lahôdka
K ich albumu, ktorý je vonku už pár dní, sa pozitívne prikláňa aj kritika, čo je však dôležitejšie, spokojnosť cítiť aj v samotnej kapele. Dave Gahan, Martin Gore a Andrew Fletcher sa vyjadrili, že náladou i vyznením sa album podobá starším nahrávkam z deväťdesiatych rokov – albumom Violator a Songs of Faith and Devotion. Album od začiatku až do konca ponúka pestrú škálu hudobných nástrojov, ich kombinácií a hravosti. Opäť ukázali, že sú majstrami elektronických nástrojov, keďže album sa nesie väčšinou v tomto móde, ale aj syntetizátory nechali vyznieť v skladbách ako Alone či Soft Touch/Raw Nerve, v úvodnej piesni zase zborové sláčiky či blues v slow.

Nebo...
Prvým singlom bola pieseň Heaven, ktorá je podľa Gahana kľúčovou piesňou a podstatou celého albumu a tiež dôvodom, prečo ešte stále robí hudbu. Pieseň je naozaj typickou „depešáckou hitovkou“, ktorá už pár týždňov pred vydaním albumu predurčovala, akým smerom sa bude novinka uberať. Príjemnou záležitosťou je aj pieseň Broken z pera Dava Gahana, silná a otvorená zároveň. 

Album má vyrovnané pulzovanie, stále  akoby v jednej línii, čo môže pre niektorých byť až príliš rozťahané alebo zdĺhavé, ale aj v tomto je však čaro ich štýlu a rozpoznania. Možno je trocha škoda, že máloktorá pieseň poslucháča vytrhne z tejto jednej roviny, ale je to napriek tomu veľmi kvalitná spleť vyrovnaných skladieb. Maličkým experimentom je napríklad skladba My Little Universe.

Nájdený mier
„Našiel som mier, ktorý som hľadal,“ povedal Gahan, ktorý na album prispel hneď niekoľkými a naozaj presvedčivými skladbami. Aj keď dnes stále musí chodiť na vyšetrenia, cíti sa dobre, a hlavne je plný energie. Prekonal boj s drogami, klinickú smrť i operáciu nádoru na močovom mechúre, dnes má ešte viac chuti spievať a hrať. Dokázal to nielen tým, že sa aj počas pauzy od posledného albumu v roku 2009 venoval iným projektom, ale aj tým, že si vydobyl možnosť na albume nielen spievať, ale aj tvoriť. A doterajší hlavný skladateľ Martin Gore (tiež sedem rokov abstinujúci a aktuálne usmiaty expesimista) mu to rád dovolil, pretože si sám uvedomil, že to prospeje kapele aj albumu. Dnes sú tak vyzretejší, múdrejší a vyrovnanejší. Stále sa venujú láske a vzťahom, menej už smrti, sú temní i nepokojní, ale stále sami sebou.

A tak, ako na začiatku albumu kapela vítala, na konci sa lúči skladbou Goodbye, ktorá album uzatvára ako jednu líniu vzťahu. (V deluxe verzii sú ďalšie štyri piesne.) A už v máji budú po tretíkrát kričať aj Hello, Bratislava.

Album si viete zakúpiť TU

F I L M

The Sunset Limited

 

Expres na západ

 

 V tomto dramatu z produkce HBO září Samuel L. Jackson a Tommy Lee Jones. Příběh zkoumá debatu o víře a ateismu, životě a nihilismu, vykoupení a sebevraždě. Nenechte si ujít strhující film z pera uznávaného autora Cormaca McCarthyho.
Toto spalující drama z pera držitele Pulitzeroy ceny, Cormaca McCarthyho (Tahle země není pro starý) bravurně mísí humor a patos při zkoumání vztahu mezi cizími lidmi, kteří se setkávají v zoufalé situaci. Vše se odehrává v jednom newyorském bytě. Dva velmi odlišní muži – hluboce věřící bývalý trestanec (Samuel L. Jackson), jenž zmaří pokus o sebevraždu bílému asociálovi, který je profesorem na univerzitě (Tommy Lee Jones). Zoufalý profesor se pokusil skočit pod vlak metra. Zatímco jeden se snaží navázat pouto na racionální, duchovní a emocionální úrovni, druhý se noří hlouběji do svého těžce vybudovaného zoufalství. Uzavřeni ve filozofické debatě se oba snaží vášnivě hájit své životní krédo a přesvědčit toho druhého o své pravdě. [Zdroj: HBO] (oficiální text distributora)

http://www.csfd.cz/film/268277-expres-na-zapad/ 

 

http://download.hellshare.sk/expres-na-zapad-2011-brrip-xvid-cz-avi/7495363/ 

 

Umením propagandy je to, čo dokáže zamlčať

Sú len dve desiatky rokov za nami, keď sme prešli z jedného systému do druhého a rétorika našich politických správcov je takmer totožná s tým, čo sme tu mali pred viac ako dvadsaťdva rokmi. Aj vtedy sme počúvali heslá, že len so Sovietskym zväzom a nikdy inak a v rámci RVHP! Aj vtedy jednostranne orientované a závislé médiá spracovávali spoločenské vedomie v podobnom duchu. Máme tu opäť len jedinú šancu, lebo "teraz už žiadna druhá šanca pre Európu nebude"! Máme tu opäť len jedinú možnosť, len jedinné riešenie, ktoré práve teraz vyhovuje týmto politickým správcom, ktorí systém dostali do finančnej, hospodárskej a spoločenskej krízy.

A v prospech tejto unilaterálnej Európy by sme sa mali vzdať aj práv rozhodovať sami o sebe. "Európske RVHP" žiada podstatne vyššie právomoci, právo zasahovať do kompetencií vlád členských krajín bez ohľadu na názor a postoj obyvateľov tohoto štátu. Eurokomisia by mala rozhodovať za ľudí v tomto štáte. Ak sme ten predchádzajúci systém nazvali – totalita, tak ako nazveme tento režim ?

RVHP som zažil a bol to len pioniersky tábor oproti EÚ. RVHP urobila chyby v plánovaní, ktoré keby neboli, bolo by to celkom prijatelné. Napríklad  bol úplne nepochopiteľný nedostatok určitého tovaru, hoci sa všade vyrábalo. Bolo tiež nepochopiteľné, že nebolo možné s "bratských" krajín priniesť si na Slovensko banality napríkald balíček kávy alebo napríkald detské topánočky vyniesť do zahraničia. Dnes však  vznikom Eurovalu a zvolenia príspevkového kľúča jednotlivých krajín a aj konkrétne Slovenska do tejto "spoločnej tlačiarne ničím nekrytých Eur" začíname už  vnímať objektívnejšie realitu omnoho väčších ťažkostí ako v RVHP.  Bolestne na vlastnej peňaženke si   uvedomujeme že tí, ktorí tento "spoločný" európsky finančný podvod "spískali" už melú z posledného, že systém je neudržateľný, nereformovateľný a rozsýpa sa?

Z novin a novinárov kedysi nazývaných „strážni psy demokracie“,  sa stali hlásne trúby médiokracie , ktoré denne trúbia  ako  sú "investori  opatrní, ako  finančné trhy váhajú, a že  agentúry môžu znížiť rating Eurozóny"! Tak nadobúdam pevné presvedčenie, že sa s nami niekto iba hrá.  A vôbec si dotyční neželajú,  aby eurozóna krachla. Veď kde by už mali pod kontrolou 500 mil. obyvateľov, ktorí panáčkujú a aportujú ako sa im povie. Správajú sa ako tá  osička, ktorá keď napadne pavúka, tak ho nezabije, len ochromí a používa ako živý inkubátor pre svoje mladé. Pokial budú mocť finančný špekulanti zarábať na zisku i strate hodnoty akcií, dotiaľ  im bude tento nevyvážený stav maximálne vyhovovať a budú sa ho snažiť čo najdlhšie udrží je s nami   zle. Lebo pokojný veľmi mierny hospodársky rast elitám za oponou  nevyhovuje. Takto sa vedia dostať k hodnotám kapitálu  oveľa skôr. Preto všetko to „bubnu“, je len zastrašovaním a  nadháňaním neposlušných členov  stáda určeného na porážku.

Summit lídrov EÚ v dňoch 8. A 9. 12. 2011 možno vstúpi do dejín. Nie preto, že by vyliečil choré euro. Skôr preto, že do génov únie zakódoval vírusy, ktoré ju časom zničia. Prvým nebezpečným vírusom budú mimoriadne bolestivé finančné krivdy. Brusel odmietol zúženie eurozóny na zdravé elitné jadro. Napriek tomu dlhová kríza rozdelila Európu.  Na záchranu eura je pripravených len sedemnásť členov eurozóny plus šesť nečlenských krajín. Po vyčerpávajúcich deviatich hodinách nočných rokovaní opustili rokovania Briti a Maďari. Švédi a Česi sa musia poradiť doma a konzultovať novú zmluvu či je dodatky s parlamentmi. Zachraňovať euro bude 23 krajín, vrátane Slovenska. Čo to bude pre nás znamenať?

Udržanie menovej únie v súčasnej šírke (s Talianskom) bude možné len za cenu biliónových štátnych dotácií a transferov, ktoré ochromia rast životnej úrovne v eurozóne na desiatky rokov. Problém je v tom, že rozpočtová, resp. dlhová únia bude postavená na extrémne nespravodlivých princípoch. Slabé a chudobné krajiny, ktoré šetrili (Slovensko, Estónsko) sa budú zúfalo zadlžovať a vyčerpávať, aby pomohli bohatým štátom, ktoré nešetrili (Taliansko, Belgicko). Disciplinovaní Nemci, ktorí okresali svoj sociálny systém, budú živiť Grékov a Španielov. V umelo zviazanej „dlhovej únii“ bude narastať rozhorčenie, hnev a nakoniec aj nenávisť ľudí voči Bruselu. Pretože choré krajiny sa prehĺbením integrácie aj tak nevyliečia – a zdravé sa nakazia. Navyše UK a Maďarsko svojimi požiadavkami pôsobia   ako “trojské kone“  rozpadu eurozóny.   A to všetko preto, že umením  propagandy je  zamlčať pravdu.

Fyzika vraj dokazuje existenciu Boha

Keď v roku 1967  G.I. Šipov končil štúdium na Moskovskej univerzite a pod vedením člena Ruskej akadémie vied L. V. Keldyša napísal svoju diplomovú prácu, zaujal ho - ako budúceho vedca - jeden z najzávažnejších problémov teoretickej fyziky: zjednotená teória polí, ktorú na začiatku 20. storočia načrtol Albert Einstein. Počas posledných 35 rokov svojho života sa geniálny Einstein snažil sformulovať všeobecnú teóriu poľa. Zjednodušene možno povedať, že usiloval o objavenie vzorca, ktorý by popisoval celý svet a z ktorého by vyplývali všetky ostatné vedecké pravdy - za jeho života sa to však nepodarilo. Podarilo sa to až spomínanému ruskému vedci G.I. Šipovi, a to až po namáhavom úsilí, ktoré trvalo dve desaťročia.

Problém vytvorenia zjednotenej teórie polí  našiel v teórii fyzikálneho vákua, ktorej rozpracovanie bolo dokončené v roku 1988. Teória fyzikálneho vákua vysvetľuje strohým jazykom vzorcov a prísnej vedeckej logiky celý svet (hmotný i nehmotný) spolu so všetkými jeho prejavmi.
Odborníci z oblasti všeobecnej teórie relativity a gravitácie však k výsledku G.I .Šípova dlho mlčali. Až vďaka tomu, že  v roku 1977 medzinárodná komisia zaoberajúca sa všeobecnou teóriou relativity a gravitáciou zverejnila prvé informácie o perspektívach Šipovovej práce, sa o vedcovi a jeho aktivitách dozvedela aj vedecká obec na Západe a začala sa zaujímať o výsledky jeho bádania. Dnes sú vedecké práce súčasného riaditeľa Centra fyzikálneho vákua a člena Ruskej akadémie prírodných vied G.I. Šípova dobre známe vo všetkých svetových odborných kruhoch. V roku 1998 bol v USA zvolený za osobnosť roka a Americký biografický inštitút ho dokonca zaradil medzi 500 najvplyvnejších jedincov 20. storočia.

V čom tkvie zásluha tohto slávneho akademika?

Už zo školy vieme, že štruktúra sveta sa skladá zo štyroch úrovní reality: pevných látok, tekutín, plynov a pola s elementárnymi časticami (plazma).
Teória G.I. Šipova - myšlienku pola s elementárnymi časticami - s matematickou presnosťou dokázala, že rovín skutočnosti je celkom sedem. Štyri vyššie uvedené úrovne vytvárajú  materiálny svet, zatiaľ čo "nové" tri úrovne predstavujú nehmotný svet. Na základe experimentálnych pokusov, sa  piatou rovinou  stala oblasť fy zikálního vákua, šiestou  rovina prvotného torzného poľa a siedmou  absolútne nič.
Zo všetkých rovín nehmotného sveta je absolútna nič tou najstabilnejšou a najstálejšou úrovňou. Jedná sa o hlavnú silu, ktorá formuje zámery vákua. Absolútne nič nevytvára hmotu, ale plány alebo zámery, a keď sú plány konečne hotové, začína vlastný proces vzniku látky z vákua.
Na tomto mieste by sme mali osvetliť fakt, že pod výrazom "plány" G.I. Šipov rozumie akési vzťahy, zákony alebo možné matrice, skrátka zámery, podľa ktorých sa bude vytvárať hmotný plán, teda konkrétne hmota.
Mnohí dávnovekí filozofi vo svojej dobe vyhlasovali, že okrem hmotného sveta existuje aj svet ideí, a teórie fyzikálneho vákua túto domnienku potvrdila. Prvotný svet ideí súčasne predstavuje realitu oveľa stabilnejšiu vo vzťahu k hmote, ktorú vytvára svet vyššej reality, teda prazáklad všetkého. To znamená, že na začiatku sa objavujú práve ony idey a až potom  hmota, na ktorú sme zvyknutí v 3D priestore.
Absolútne nič G.I. Šipov vysvetľuje takto: "Z pohľadu formálnej logiky je absolútne nič zdanlivo bezobsažné, preto sme nútení ho popísať špecifickými humanitnými pojmamy, aké predstavuje napríklad výraz nadrozum. Táto úroveň s neobmedzenými možnosťami dokáže z doteraz nepochopiteľných príčin generovať prvotné plány, a ja ju preto považujem za maximálne stabilnú rovinu reality. Nemám ale na mysli žiadny mýtický či hypotetický jav, ale výlučne fyzikálnu skutočnosť. Všetko v tomto svete síce mizne a zaniká, ale táto úroveň tu vždy zostáva - je večná, absolútne všetko z nej vzniká a súčasne v nej tiež úplne všetko končí. Svet vyššej reality predstavuje svet plánov, zákonov, vzťahov medzi prvkami hmoty, ktoré sú podľa mojich poznatkov pevnejšie než hmota sama.
Podľa môjho názoru totiž existuje nová fyzikálna teória, vytvorená na základe rozpracovania predstáv Alberta Einsteina, v ktorej sa objavila akási rovina reality, ktorej synonymom je v náboženských učeniach Boh. Jedná sa o skutočnosť, ktorá disponuje všetkými znakmi Božstva, a to v stručnosti vyjadruje všetko, čo tvrdím. Nehovorím nič viac, lebo vlastne neviem, na akom princípe toto Božstvo funguje, viem však, že reálne existuje. Doteraz známymi vedeckými metódami však Boha spoznať či, preskúmať ' nedokážeme, lebo veda si nekladie otázky kto, alebo prečo, ale ako, preto ohľadom Božej existencie , veda nepodáva žiadne dôkazy - len na ňu poukazuje, pričom si nekladie žiadne ambície dosiahnuť čohokoľvek viac, pretože základná oblasť vedeckého záujmu sa sústreďuje na  hmotu.

Pokračujme však ďalej  fyzikálnym vákuom, ktoré  nesie určitú štruktúru i bez prítomnosti hmoty či fluktuácie, a dokonca aj v prípade, kedy vôbec nič neexistuje. Vždy však funguje informačná matrica, v ktorej musia prebiehať procesy vzniku a zániku látky. V súčasnosti máme k dispozícii rovnice, ktoré popisujú štruktúru vákua a podľa ktorých všetko, čo v ňom vzniká, musí zodpovedať daným zákonitostiam. "
Vákuum v podstate "žije" a mení sa aj napriek tomu, že je v podstate neutrálne a nemá ani hmotnosť, ani náboj. "U vákua rozoznávame dvojakú podstatu: na jednej strane tvorí plán spolu s matricou, na druhej strane je živé a energia jeho kmitov sa rovná nekonečnu," vyhlasuje G.I. Šípov. Genadij Šipov rozdelil rovinu fyzikálneho vákua na dve samostatné oblasti, a tým v podstate spresnil ich funkčné určenia.
Excitáciou prvotného vákua vznikajú primárne torzné polia, ktoré predstavujú elementárne časopriestorové víry pravotočivej či ľavotočivej povahy, ktoré nenesú energiu, ale informácie o všetkých možných udalostiach a javoch minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Pole s nulovou energiou, ktoré je však schopné komunikovať s inými poľami, sa vo fyzike objavuje prvýkrát. Takéto pole môžeme označiť ako informačné pole, ktoré nesie torzné oznámenie. Prvotné torzné polia okamžite zapĺňajú všetok vesmír a existujú aj druhotné  torzné polia, ktoré sú vytvárané pomocou špeciálnych generátorov.
Pod vplyvom prvotných torzných polí a v dôsledku ich spontánnej fluktuácie vo vákuu (nasledujúcom po  rovine reality) dochádza k prechodu hmoty z virtuálneho do reálneho stavu.
Bádatelia predpokladajú, že vo vákuu existujú sporné (bifurkačné) body, v ktorých sa všetky úrovne reality naraz prejavujú virtuálne. Samotné nepatrné pôsobenie poľa vedomia na tieto kritické body tak stačí k tomu, aby sled udalostí spôsobil, že z vákua vznikne pevná látka, tekutina, plyn alebo plazma. Nepripomína nám to slová Biblie:  Na počiatku bolo Slovo ?

„Kráľovstvo za koňa“ verzus „malí králi“

Rok 897 pokladajú maďari za rok zaujatia Panónie, ako nazývali rimania časť územia zadunajska. Podľa legendy pri úteku z Chazárie ich v zadunajsku prikvačila zima, a preto 128 hláv maďarských rodín, sa rozhodlo vyslať  vyjednávača menom Kirkund, aby požiadal kráľa Svätopluka o možnosť prezimovať na územi jeho kráľovstva. Kráľ Svätopluk bol veľkodušný a dal maďarským uprchlíkom to čo požadovali.

Oni mu z vďaky za darované územie s pastvinami, na oplátku darovali krásneho bieleho koňa. Keďže sa im v Potisí kde zimovali zapáčilo, veľmi sa neponáhľali ďalej. Krajina im  pripomínala rovinaté stepy  v ich rodnej Chazárii, ktoré vyhovovali ich kočovnému spôsobu života. Maďarskí hostia si tiež všimli , že slovania boli poľnohospodári, ktorí potrebujú pre svoju prácu mier, a tak  ponúkli  mieromilovnému ľudu Slavónie svoju vojenskú ochranu. Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku 907 sa maďarské vojská postavili  pri meste Praslav /dnešná Bratislava /   na stranu veľkomoravanov a spoločne porazili bavorské vojská , čím bol spečatený osud  tisícročia  spolužitia maďarov so slovanmi uprostred ich územia, ktoré  radi nazývajú územím Karpatskej kotliny.

Ako však tento úvod súvisí s nadpisom „Kráľovstvo za koňa“ verzus „malí králi“? Kráľovstvo za koňa sme už  pochopili, teraz potrebujeme pochopiť aký súvis majú s kráľovstvom „malí králi“. Malí králi je  názov knihy najvýznamnejšieho „maďarského“ spisovateľa Móra Jókaya, rodáka z dnes už neexistujúcej obce Malá Jovka v Požitaví, v susedstve terajšieho Arboréta Mlyňany, resp. Slepčian, kde sa narodil v roku 1825 pod menom Móric Jókai. V roku 1931 začal mladý Móric navštevovať Kolégium reformovanej cirkvi v Komárne, kde mal jeho otec advokátsku kanceláriu. Odtiaľ odišiel do Pešti, kde v roku 1846 začal písať svoje prvé poviedky do novín Hirlap a Eletképek a napísal tam aj svoj prvý román Všedné dni. Ako správny praktikant sa spriatelil so Sándorom Petofim /Alexandrom Petrovičom/, ideovým vodcom protihabsburgovského povstania v roku 1848. Povstanie bolo porazené, pretože ruské vojská prinútili povstalcov zložiť zbrane pri meste Világoš. Mór bol dva razy ženatý.Od roku 1860 do roku 1896 bol parlamentným poslancom v Uhorskom sneme. Zomrel v roku 1904 a je pochovaný na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne.

Nebudem tu rozoberať celé literárne dielo Móra Jokaya, ktorý je na Slovensku známy hlavne historickým románom Levočská biela pani, v ktorom opisuje tragický osud manželky kapitána Korponayovej, na ktorú padla vina za vojenský neúspech grófa Andrássyho v Levoči.  Pristavím sa však pri historickej beletrii, ktorá je azda najpopulárnejšou formou priblíženia histórie medzi čitateľov. Zároveň táto literatúra buduje národné povedomie utláčaných národov, tak ako tomu bolo v Uhorsku. Paradoxom histórie je fakt, že sa to stalo aj maďarom v  mnohonárodnostnom Uhorsku, ktoré  v roku 1848 povstalo v  boji proti Habsburgovskému absolutizmu. A kto iný, ako Mór Jokay, ktorý na vlastnej koži zažil v peripetiách svojho života všetko to „vlastenecké“ cítenie, by dokázal napísať dielo s takou brisknosťou.  Mór  k tomuto románu pristúpil s perom namočeným v dokonalých prejavoch anekdotického realizmu a uštipačnou satirou  až sarkazmom, si  urobil  výsmech zo všetkých falošných historických artefektov vyrobených na podporenie hrdosti maďarstva. Ako?

V diele „Malí králi“ verne u pútavo opisal vtedajšie feudálne Uhorsko /pred rokom 1848/ na pozadí príbehu dvoch bratov Decembala a Balizara, ktorí sa považovali za nekorunovaných kráľov Tuhutumskej stolice.  V strede deja je Decembal, ktorý sa nijako nemôže a ani nechce zbaviť feudálnej nadradenosti a myslenia, lebo sa považuje za priameho potomka Tonuzóbu, vnuka spomenutého Kirkunda, ktorý získal pre maďarov od Svätopluka „kráľovstvo za koňa“. /Tonuzóba sa stal  nekorunovaným kráľom Maďarov, lebo bol  za záhadných okolností v roku  955 úkladne  zabitý a rituálne pochovaný na mieste o ktorom nikdo nevie. Po mnohých intrigách a bojoch so slovanskými kniežatmi sídliacimi v Nitre, sa stal kráľom Uhorska až v roku 1001  Štefan I./ Decembal, hrdina románu aj  keď sa protiví viedenskej oligarchii a vláde dvorskej aristokracie, nie je schopný prekročiť svoj tieň, lebo na ich miesto by bol schopný postaviť  iba staršiu formu feudalizmu, pretože ho neustále mámi ošiaľ  rodovej výnimočnosti, ktorý sa vynie celým  dejom ako červená niť a pre ktorý je  ochotný vzdať sa aj rodového dedičstva,  ktoré vlastnil jeho podvedený brat Balizar, pretože údajne na jeho pozemku sa  nachádza  hrob zavraždeného a rituálne pochovaného  nekorunovaného kráľa maďarov Tonuzóbu. Celý podvod z falošnými hystorickými artefaktami vyrobenými na podporenie hrdosti maďarov vymyslel viedenský obchodník zo starožitnosťami Anonymus Vakandi. Časť deja sa odohráva aj v Bratislave, kde Decembal zastupoval v parlamente Tuhutumskú stolicu. Opis života maďarských poslancov, ktorých jediným vzrušením bolo v Bratislave  po zasadaní parlamentu hrať poker o peniaze,  odráža hodnotový rebríček degenerovaných magnátskych potomkov aristokratov a birokratov.  Naproti nim vystupuje  Decembalov syn Emanuel, ako hrdina revolučných bojov, ktorý stelesňuje veľa progresívnych myšlienok a ideálov, za ktoré bojoval  aj Jokay.

Záverom vrele doporučujem prečítať si knihu každému, kto nerozumie  konaniu dnešných „malých kráľov“  v  parlamentnej demokracii u nás. Tento literárny skvôst nášho rodáka, ktorého si privlastnili maďari, si môžete kúpiť už len v antikvariátoch.

http://www.antikvart.sk/site/Vyhladavanie.html?sv=mal%C3%AD+kr%C3%A1li

Kto má pravdu na Slovensku?

„To je nonsens, aby sa denník Pravda odmietol vyjadriť ku konštatovaniam, ktoré boli zverejnené, že rodina, ktorá vlastní denník Pravda, sa v minulosti hlásila k Adolfovi Hitlerovi, posielala mu blahoprajné telegramy.“ Týmito slovami Robert Fico  zaútočil na denník Pravda 8. augusta  2008 po otázke  novinárky, ktorá sa týkala sociálnej politiky. Vyzval ju, aby sa vyjádrila k minulosti brata zakladateľa vlastníka Pravdy – britskej spoločnosti Daily Mail and General Trust. Brat lorda Northcliffa, lord Rothermere pred vojnou sympatizoval s fašizmom. Prečítajme si časť jeho  korešpodencie s Hitlerom, aby sme sa dozvedeli, čo myslel Robert Fico svojou otázkou. A či   sa niečo odvtedy zmenilo  v tom, kto má pravdu na Slovensku.

http://www.sme.sk/c/4010828/fico-opat-spominal-pravdu-a-hitlera.html

Adolf Hitler, list  Lordovi Rothermereovi (7. December 1933) Chcel by som  vyjadriť svoju úctu v mene nespočetného množstva Nemcov, ktorí ma považujú za svojho hovorcu, za Vašu múdru a užitočnú podporu politike, ktorá  ako všetci vieme, prispeje k trvalému mieru v Európe. Práve tak ako sme my presvedčení, že sa musíme brániť proti útokom, odmietame akúkoľvek myšlienku o začatí vojny. Som presvedčený, že nikto z tých, kto bojoval v zákopoch vojny, v ktorejkoľvek európskej krajine, si neželá ďalší konflikt.

Lord Rothermere, telegram Adolfovi Hitlerovi (1. Október 1938) Môj drahý furer. Každý v Anglicku je hlboko dojatý nekrvavým riešením československého problému. Ľudia sa neboja ani tak úpravy hraníc, ako hrozby možnej vojny a sprievodných masakrov.  Frederick Veľký bol populárnou osobnosťou. Salutujem k Vašej hviezde, ktorá stúpa čoraz vyššie.

Prečo sa denník Pravda, odmietol vyjadriť k Ficovým obvineniam? To môžeme len tušiť.  Vydavateľstvo Perex vlastnil podnikatel Juraj Široký, ktorý sa ho rozhodol  predať.  Prezident Slovenského zväzu ľadového  hokeja , jeden z donorov Smeru, tak urobil  bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť. Kupcu našiel v jednom z najväčších mediálnych koncernov Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Daily Mail and General Trust  (DMGT). I keď cena za akú DMGT Northeliffe akvizíciu Perex kúpila, nebola oznámená, v mediálnych kruhoch sa odhadovala výška transakcie medzi 500 až 600 miliónmi korún. K danajskému daru  Širokého  Ficovi, sa z  pochopitelných dôvodov  vydavatelstvo  odmietlo vyjadriť.

Mediálny dom patriaci štvrtému vikomtovi rodiny Rothemerovcov, lordovi Jonathanovi Harmsworthovi, je v Británii známy najmä denníkom Daily Mail a nedeľníkom Mail on Sunday. Keď sa dnes pozrieme do obchodného registra, zistíme, že denník Pravda vlastní firma Perex, ktorá je väčšinovo zastúpená  Maďarmi s britským kapitálom. Perex má okrem denníka Pravda množstvo obchodných aktivít, napríklad Profesia.sk, Moment, Avízo, Autovia.sk a patrí k najsilnejším printovým domom na Slovensku. Centrum a vedenie printových aktivít spoločnosti Perex sa nachádza v Maďarsku. Takýmto spôsobom sú na Slovensku celkom legálne umlčované hlasy, ktoré nesúladia s názorom ich maďarských šéfov, či už v Maďarsku alebo Británii. Nech by to bol aj hlas premiéra tejto krajiny.

Ako už bolo spomenuté , 100% akcií vydavatelstva Perex kúpila britská  skupina DMGT prostredníctvom svojej dcérskej společnosti Northcliffe International. Majiteľom Nortcliffe je pán Rothermere, ktorého predok prežíval Trianon ako traumu a   ktorý nabádal Hitlera k invázii  do Rumunska. Zároveň silno podporoval revíziu  Trianonu v prospech Maďarska a ktorému v roku 1927  bola dokonca ponúknutá maďarská koruna. Okrem iného Hitlerovi napísal  „Obnovte aspoň časť maďarských pôvodných hraníc, ktoré dnes patria Československu a Juhoslávii.“

Lord Rothermer napísal tiež predslov  ku knihe „Tragédia Trianonu: volanie Maďarska po ľudskosti.“ Kampaň lorda Rothemerea v prospech mierovej revízie hraníc je jednou z významných kapitol maďarských revizionistických snáh trvajúcich dodnes. Zo zahranično-politického hľadiska akcia nepriniesla požadovaný úspech. Napriek tomu, jej velký mediálny ohlas zabezpečil širšiu propagáciu myšlienke revízie trianonskej mierovej zmluvy. Onedlho po začatí kampane, sa ostrie Rothermerovho pera zameralo konkrétne na jeden štát – na Československo, ktoré označil za „neživotaschopný zlepenec“„  a za „pracháren Európy“.

V denníku The Daily Mail z 10. Júla 1933 išiel Lord  Rothermere ešte ďalej. Vyzýval  mladých britských  mužov, aby sa bližšie pozreli na pokrok, který dosiahol nacistický režim v Nemecku. Nesmú sa nechať zviesť dezinterpretáciami svojin oponentov….(ktorí) začali ohováračskú kampaň o tzv. „nacistických  zverstvách“, čo ktokoľvek kto navštívil Nemecko vidí, že ide len o izolované incidenty, ktoré sa stanú v národe tak veľkom  ako je aj náš, ktoré však boli zveličené, aby vyvolali dojem, že nacistická vláda je tyrania. Nemecký národ rapídne upadá pod nadvládou cudzích elementov.  V posledných  dňoch pred-Hitlerovho režimu bolo v Nemecku dvadsať krát viac  židovských úradníkov  ako pred vojnou. Medzinárodní Izraeliti , sa dosadzovali do kľúčových pozícií v nemeckej administrative. Traja nemeckí ministri mali priame vzťahy s tlačou, v každom prípade bola osoba zodpovedná za interpretáciu politiky verejnosti žid.

A ako je to dnes? Čo môžeme povedať o tom,  kto je zodpovedný za interpretáciu politiky  verejnosti na Slovensku? V interpretácii a vyjadrovaniu  sa k vlastným problémom je Slovensko nesvojprávne, lebo nevlastní žiadny printový denník. Mediálny trh na Slovensku je plne v rukách zahraničného kapitálu a ich vlastníkov, vrátane  Pravdy. Preto je namieste otázka z úvodu článku:    Kto má pravdu na Slovensku? Má ju denník Pravda, alebo ktorýkoľvek iný denník vychádzajúci na Slovensku so zahraničným kapitálom a zahraničnými vlastníkmi?  Ak sa  onedlho má stať podľa Orwelovho románu 1984 skutočnosťou zriadenie „ministerstva Pravdy“ , tak na odpoveď ani nemusíme čakať.  S istotou vieme, kto má  pravdu na Slovensku dnes, a kto ju bude mať aj v blízkej budúcnosti.

S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“

Uhorsko nie je Maďarsko!

Bol čas, keď v Uhorsku nebol ani jeden maďar. Situácia sa zmenila až príchodom utečencov z Chazárie. Prišli do Karpatskej kotliny spoločne. 128 rodín chazarskej šľachty spolu s ich maďarskými bojovníkmi. Písal sa rok 897 n.l., keď vyhnanci z  Chazárie,  požiadali  kráľa Svätopluka, či by mohli na svojej ceste na západ, prezimovať na území jeho kráľovstva. Počas prezimovania, sa im v povodí rieky Tisy tak zapáčilo, lebo im veľmi pripomínala rodnú krajinu, že sa rozhodli zostať a ponúknúť svoju pomoc a ochranu ľudu, o ktorom si všimli, že rád pracuje na svojich poliach.

Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku 907 sa maďarské vojská postavili  pri meste Preslavasburg /dnešnej Bratislave /   na stranu Slovanov a spoločne porazili bavorské vojská. Definitívne rozhodnutie vytvoriť si spoločný štát so Slovanmi padlo však až po prehratej bitke pri rieke Lechu 10 augusta 955 neďaleko mesta Augsburg v Nemecku.. Nemecký kráľ Oto I za podpory viacerých európskych vladárov, tu zastavil postup staromaďarských kmeňov do západnej Európy. Bola to definitívna porážka starých Maďarov. Podľa ústnej tradicie sa z bitky pri Lechu vrátilo len sedem maďarských bojovníkov.Ich výpravy po tejto bitke nepokračovali. Prešli z kočovného spôsobu života na usadlý a usadili sa približne v dnešnom Maďarsku , kde prebrali spôsob života od poľnohospodársky vyspelejších miestnych Slovanov. Zvláštnosťou spoločnej  maďarsko chazarskej odysey je fakt, že chazari sa nechceli priznať k svojej totožnosti a vydávali sa za židov. Chazarskí židia zámerne zatajovali   svoju chazarskú  identitu, ktorú poznali len maďari, a zámerne sa  rozhodli vybudovať   identitu maďarov, za ktorou sa skrývali. Aj  prvý  maďarský kráľ Thonuzoba bol chazar. A tak to išlo dokola ďalej. Po vyše storočí spolužitia s pôvodným slovanským  obyvateľstvom  Panónie, si chazarsko maďarskí súkmeňovci, intrigami a vraždami vynútili v r. 1000 „svojho“ a teda aj nášho  prvého Uhorského kráľa Štefana I.

Štefan, ako kresťanskí neofit v roku 1019 založil z vďaky v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána, ktorý ustanovil bullou staroslovienčinu ako čtvrtý liturgický jazyk po hebrejčine, gréčtine a latinčine. Tu pri Balatóne  nakonec zomrel aj Metod, ktorý menoval za svojho nástupcu slovana Gorazda. V Blatnohrade  sa nachádzal do 11. storočia aj Pribinov župným hrad a sídlo Zalánskej župy. Keď maďarskí archeológovia nechtiac odkryli pri svojich vykopávkách túto tak starostlivo a zámerne zamlčiavanú slovanskú históriu osídlenia Panónie, starostlivo zasypali nálezisko pozostatkov kláštora  so slovanskými  artefaktami, aby sa tak nevdojak nedotkli umelo budovanej historie maďarstva. Dnes v obci Zalvar, skrytej pred očami turistov v blízkosti Balatónu, mieste posvätnej historie Slovákov nájdeme len pamätný stĺp Cyrila a Metoda. Tento stĺp bol postavený v roku 1985 zásluhou bulharského štátu. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď odovzdávali kov do zberu. Tak históriu Pribinovho  a Koceľovho blatenského kniežatstva v rokoch 861 – 876,  nepriamo pripomínajú len zvyšky baziliky na ostrove Récéskút, kde na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto vysvätili v 850-om roku“. Nič viac. O zatajenej histórii slovanských kniežat sa mlčí. Ale vráťme sa k téme. Uhorsko nie je Maďarsko!

Od roku 1000 až do roku 1301 vládli striedavo na tróne Uhorska vládci Arpádovskej dynastie,  chazarskí a  maďarskí vládcovia  s ich krásnymi slovanskými manželkami.  Po zavražení posledného Uhorského kráľa  Ondreja I., ktorou  si zakrvavil ruky sám „svätý“ Vatikán, ovládli  trón Uhorska na vyše tri storočí „pápeženci“ z francúzskeho rodu Anjuovcov. To trvalo až do roku 1526 keď sa ujali vlády nad Uhorskou „kolóniou“ rakúski Habsburgovci, ktorí vládli nad  Uhorskom  až do  roku 1918,  kedy sa Rakúsko Uhorská monarchia rozpadla a na jej základe vznikli Versailskou zmluvou víťazných mocností nástupnícke štáty Maďarsko, Rakúsko, Slovensko, Česko, časť Poľska a ďalších národov bývalého Rakúsko Uhorska.

Rozpadu Rakúsko Uhorskej monarchie predchádzali búrlivé roky „meruôsme“ do ktorých sa zapojili aj  národovci slovenského pôvodu, ako boli  Alexander Petrovič /Šándor Petéfi/, Ľudoví Košút /Lajos Kossuth/ a  Móric Jókai  / Mór Jokay/. Bojovali za nezávislosť Uhorska od Rakúska. Maďari si z povstania porobených národov Uhorska, ktoré povstali proti Rakúskemu cisárstvu, urobili štátny sviatok a pripomínajú si ho každoročne 15. marca. A to aj napriek tomu, že revolúcia bola krvavo potlačená spojenými  rakúskymi vojskami Františka Jozefa I., ktorý si pozval na potlačenie povstania  ruské vojská  jeho spojenca ruského cára Mikuláša. Povstalci  boli  na hlavu porazení pri meste Világoš 13.8.1849.

Po ďalšej významnej bitke pri Moháči v roku 1526, sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon obsadením dvoch hlavných centier Uhorska v roku 1541  Budína, a v r. 1543 Ostrihomu, obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska, ktoré sa stalo de fakto  priamou súčasťou Osmanskej ríše. A formou vytvorenia vazalského štátu sa ním stalo aj  Sedmohradsko  a aj  východné územia bývalého Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko  spolu s dnešným  Burgenlandom. Všetky významné udalosti sa odteraz odohrávali na Slovensku, Kráľovskom Uhorsku, čiže „Feldvideku“ako územiu Slovenska hovoria frustrovaní maďari.

Od roku 1526 sa stala Bratislava  hlavným mestom Uhorska a bola ním  až do roku 1783 a stala sa tiež  sídlom Uhorského snemu až do roku 1848. Tak boli položené  základy 267 ročnej tradície korunovačných slávnosti v Bratislave, ktoré trvali od roku 1563  až do roku 1830. Počas tohoto obdobia bolo v Bratislave 19 korunovácií, 10 kráľov, 1 kráľovnej a 8 kráľových manželiek, ktorí boli zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Takýmto spôsobom  zjednocovala Bratislava  takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľala sa na určovaní behu európskeho a svetového diania.

Okrem Bratislavy  svoju slávu zažila aj Trnava, pretože pred Turkami museli ujsť aj cirkevní predstavitelia z Ostrihomu. Od roku 1543 sa tak Trnava stala sídlom ostrihomského arcibiskupa a kapitula Trnava  centrom katolíckeho náboženstva Uhorska. Keďže množstvom kostolov pripomínala mesto Rím, dostala Trnava prezývku „ slovenský Rím“. Nie je bez zaujímavosti, že Slovensko sa stalo samostatne uznanou  cirkevnou provinciou Vatikánu až po uznaní jeho štátnej  samostatnosti v roku 1993 a  pri tejto príležitosti sa všetkým Slovákom ospravedlnili aj cirkevní predstavitelia Maďarska,  za  násilné pomaďarčovanie zvlášť od roku 1848 do rozpadu monarchie v roku1918,  pri ktorom Slováci zažili mnohé krutosti, pred ktorými si cirkev zakrývala oči...

Napriek uvedeným historickým skutočnostiam, súčasná maďarská vláda chce beh dejín vrátiť späť do roku 1867, keď  bolo . rakúsko – uhorským  vyrovnaním,  rakúske sicárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov tzv.dualizmus. Stalo sa tak po definitívnej porážke rakúskej armády pruskými vojskami  v roku 1866 v bitke  pri Lamači, dnešnej časti  Bratislavy. Rakúsko a Uhorsko  boli spojené len osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšských financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament, ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku. Spoločné úrady niesli označenie c. a k.

A tak dnes vidíme ako sa srdce Budapešti,  Kossutove námestie pred parlamentom vracia maďarská vláda do podoby z marca 1944, kedy v rokoch 1920 až 1944,vládol Maďarsku regent  Miklós Horthy, vojnový spojenec hitlerovského Nemecka. Oprávnene sa pýtame spolkne s celou civilizovanou Európu prečo? Odpoveď nájdeme v   panhungaristickej propagande. Miklós Horthy de Nagybánya ( 1868 - 1957 ), který pochádzal zo sedmohradskej rodiny a z námorného dôstojníka sa vyšvihol na pobočníka v tom čase už senilného cisára Františka Jozefa, ktorý ho vymenoval za admirála. Horthy hneď v roku 1920 nastolil vôbec prvý fašistický režim v Európe, Maďarské kráľovstvo bez kráľa, na čele s admirálom bez loďstva, prijalo ako prvá krajina v Európe protižidovské zákony.

V roku 1938 poslal Horthy Hitlerovi telegram, že maďarská armáda je vo výbornej nálade, pripravená na boj proti Slovensku. Po vzniku vojnového Slovenského štátu 14.3.1939 ho Maďarsko ako prvé uznalo - už vo večerných hodinách. To mu ale nebránilo v tom, aby ho už 23.3.1939 bez vyhlásenia vojny zákerne napadlo a na druhý deň bombardovalo mesto Spišská Nová Ves. Horthy svoj život dožil v exile u portugalského diktátora Salazara, keď ešte v roku 1956 počas maďarského povstania „chcel“ pomôcť maďarskej politike. Zomrel v roku 1957. V roku 1993 mu Maďarská republika vystrojila pompézny pohreb, ktorý neváhala označiť za „súkromný pohreb“. Na tomto „súkromnom“ pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce maďarov, celá maďarská vláda, premiérova manželka a syn, a samotný premiér po niekoľkých dňoch poslal veniec. Celý „súkromný“ pohreb v priamom prenose vysielala maďarská verejnoprávna televízia...

Nová ústava, ktorá platí v Maďarsku  tretí mesiac, zmenila oficiálny názov krajiny z Maďarskej republiky na Maďarsko. V dokumente sa tiež uvádza, že Maďarsko stratilo suverenitu v marci 1944 a nadobudlo ju až po slobodných voľbách v roku 1990. Od víťazstava FIDES v posledných  voľbách na čele s V. Orbánom ide Maďarsko systematicky za svojim cieľom. Návratom Maďarska do dôb Uhorska a preto v snahe zmiasť európsku mienku aj na pôde EÚ vydáva v oficiálnych dokumentech Maďarsko za Uhorsko.  Okrem oficiálnych krokov, a s pomocou renegátov na slovenskej politickej scéne,  systematicky pracuje na zjednotení veľkého Uhorska pod hlavičkou Maďarska. Od značkovania Slovenska tabuľovým  a jazykovým zákonom a zákonom o dvojitom občianstve, falošne bojuje za práva národnostných menšín, rozumej najväčšej maďarskej, podporou  národnostného školstva. Bojuje za  štátne  dotácie  na vydávanie  maďarských tlačových periodík, bojuje za podporu  maďarskej kultúry a skupuje vo veľkom  pôdu neznámych vlastníkov,  zvlášť na južnom Slovensku. Nezanedbateľné je aj duševné  značkovanie slovenského teritória na internete, zvlášť na  Wikipedii, kde  slovenské  obce, dedíny a mestá sú v maďarskej mutácií opisované  s  rozsiahlimi  informáciami o ich „maďarskej“ histórii.

Nás Slovákov môže  len tešiť  dojímavý záujem maďarov o nám zámerne utajovanú históriu, ktorú si maďari postupne s výdatnou  pomocou „chazarských židov“ preklopili do svojej identity.  A tak keď sa prejdeme po hociktorom maďarskom mestečku či dedine, všade nájdeme Petófiho, Kossuthovu a Jókayho ulicu, vrátane sôch týmto slávnym slovenským  rodákom. Keď budete musieť náhodou letieť z Budapešti, určite  vašu národnu hrdosť  povzbudí  názov nového letiska  Františka Lista,  nášho najznámejšieho hudobného skladateľa a klavírneho virtuóza, ktorý sa nehanbil predstavovať celý svoj život  vo svete ako Uhor, nie ako Maďar. Prečo asi? Pretože aj maďarmi prisvojený Francz Liszt  vedel, že  Uhorsko nie je Maďarsko!

S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“

Niečo o Maďaroch...

Kam zmizli Chazari?

Keď Rusko ako jednotný štát ešte nejestvovalo, v dávnych predkresťanských časoch, pred viac ako tisíc rokmi, v nížinách Volgy medzi Čiernym a Kaspickým morom, jestvovalo bohaté a silné chazarské chánstvo.  Chazari  žili ako polokočovnici, no pritom mali na tú dobu veľké mestá. Obchod so „živou silou“, teda otrokmi, dnešnou rečou „ľudskými zdrojmi“bol ich hlavnou špecializáciou. Kvôli doplneniu zásob Chazari často robili nájazdy na slovanské kmene a zmocňovali sa zajatcov kvôli ich predaju do otroctva!

V 8. a 9. storočí nášho letopočtu  začal cez konštantinopolských rabínov k Chazarom prenikať judaizmus, najprv medzi vyššie vrstvy obyvateľstva, tzv. šľachtu a potom sa rozšíril i medzi národom. V roku 861 zorganizoval chazarsky chán  verejnú dišputu na tému , ktoré náboženstvo by mali prijat chazari. Zúčastnili sa jej zástupcovia islamu, judaizmu a křesťanstva. Kresťanov zastupovali  slovanom známi kresťanskí diplomati a vierozvestcovia Cyril s Metodom. Výsledkom tejto dišputy, bolo priklonenie sa chazarskej šľachty k judaizmu, lebo v ňom videli riešenie odvekého boja medzi kresťanstvom a islamom. V živote chazarov, sa  ale na ich koristníckom spôsobe života nič nezmenilo. Preto sa  v roku 965 rozhodol  ruské knieža Svjatoslav vyplienit ich hlavné mesto Itiľ, spolu s ďalšími, Beluju Vežu a Semender.  Po rozprášeni chazarskeho kaganátu , sa rozhodla chazarska  slachta spoločne s  maďarskými  kmeňovými náčelníkmi újsť do východnej Európy. Neskôr  pod tlakom Džingischánových hord bol exodus chazarov a maďarov  dovŕšený.

Kam zmizli Chazari? Také silné a životaschopné plemeno ako Chazari nemohlo predsa úplne bez stopy zmiznúť z povrchu zeme? Ako kočovníci sa jednoducho pustili pod tlakom Mongolov na Západ a usídlili sa vo vychodnej Európe, zvlášť v Uhorsku, v Poľsku  na Ukrajine a v Nemecku, a  stali sa nielen tam -  známi ako „Židia“.Títo presídlenci z nížin Volgy, boli práve tými „Židmi“, ktori si ako  neofyti (novoveriaci) po prijatí novej viery, začali plniť jej obrady s ešte väčším úsilím, ako to robili samotní Židia semitského pôvodu, pričom k týmto obradom dodali i svoje, chazarské zvyky.

Je, samozrejme ťažké predpokladať, že u východných Židov vôbec niet prímesy semitskej krvi. Mnoho Židov-Semitov žilo aj v Chazárii, pretože sa tam dostali  v  roku 740 pred n. letopočtom a to pričinením asýrských vládcov, ktorí do Asyrie presídlili 10 z dvanastich odbojnych kmeňov Izraela. Zostávajúce dva kmene Izraela  po zničeni Jeruzalema v roku 70 n.l. Rimanmi a skončení židovského systému vecí , sa stali súčasťou západných Židov v Taliansku, Španielsku, Portugalsku  a Francúzsku. Utekom pred kriziackym prenasledovanim, sa  postupne presunuli do východnej Európy a zmiešali so svojimi súvercami - Chazarmi. No  chazarska krv ostala u takzvaných aškenázskych Židov“ dominujúca.    Viac ako 80% Židov žijúcich na celom svete patrí k takzvanej skupine Aškenazi - skupine východných Židov, pochádzajúcej z jafetskych turkotatarskych chazarskych predkov. Preto  sa v mnohom odlišujú od západnej skupiny – Sefardov dodnes žijúcich v Palestíne –  nielen obyčajmi, ale aj výzorom.

Niektorí ruskí historici dávno predpokladali, že väčšina východných Židov nie sú Semiti, ale turkotatárski jafetski potomkovia chazarov. I v samotnom Izraeli sú dnes neveľké skupiny ľudí, ktorí sú presvedčení o pravdivosti tejto teórie. Keďže takmer  všetci významní predstavitelia judaizmu  patria k skupine „východných“ Židov, je plne pochopiteľné, že táto historická pravda sa u nich neteší veľkej popularite. Navyše na veľké rozhorčenie predstaviteľov judaizmu , spisovateľ   Artur Kestler, sám pôvodom Žid, predstavujúci veľký okruh židovskej inteligencie, vydal nedávno svoju novú knihu pod názvom „Trinásty rod“, v ktorej jasne a presvedčivo dokazuje, že on sám i všetci jeho krajania sú Židia-Aškenaziovia, a že  oni vôbec nemôžu byť Semitmi, ale sú priamymi potomkami Chazarov, ktorí pochádzajú z Jafetskej vetvy turkotatárskej skupiny národov.

Odkazy na povod Aškenaz najdeme aj v Hebrejskych pismach v knihe rodov zeme v Genesis 10:1-3, ako aj v  knihe Jeremiáš 51:27, kde je  zmienka o tom ,ako sa v roku 539 pr.n.l.  kráľovstvo Aškenaz spojilo s kráľovstvom Ararat, ktoré ležalo v oblasti jazera Van v Arménsku, proti Babylonu. Je preto pravdepodobné, že kráľovstvo Aškenaz sa rozkladalo na sever medzi Čiernym a Kaspickým morom. Takisto v židovských stredovkých spisoch sa uvádza Aškenaz ako jeden z troch synov Gomera a je používaný na Germánov.A tak až dodnes sú židia z germánských zemí označovaní ako Aškenázi, a naproti tomu židia zo Španielska a Portugalska sú nazývaní Sefardi. Archeológovia meno Aškenaz považujú za ekvivalent výrazu Ašguzai, ktorý bol používaný na starovekých Skýtov z oblasti Čierneho a Kaspického mora. Dnes po starovekych chazaroch  zostala na mape sveta len nenapadna stopa , mala krajinná oblasť Ruska s názvom Abchazia, ktorých reč sa nápadne podobá  na maďarčinu.

Ak sa chcete v augustovom upršanom počasí dobre zabaviť, alebo poučiť z histórie Chazarov, doporučujem si prečítať Chazarský slovník od Milodara Paviča, alebo knihu od Dr. Nidala Saleha Nedotknuteľní, či knihu od Jindri Viezelovej, Poslední Chazaři z Podkarpatské Rusi.

obr: Chazarsky bojovnik so zajatcom      Mapa Východnej Európy v 9. storoči

Židia a ich hudba, resp. kultúra...

Čo je klezmer?

Židovský národ je počas celej svojej existencie obklopený hudbou rôzneho druhu, nálady a významu. V teritóriu východnej Európy zohrávala popri synagogálnej hudbe, najmä speve kantora, dominantnú úlohu hudba zvaná klezmer.
Slovo klezmer z jazyka jidiš má svoj pôvod v hebrejčine: spojenie slova klei- nástroj a zemer– pieseň znamená doslova „nástroj spevu“. Nástroj, ktorý len prenáša hudbu existujúcu vo vnútri ľudského tela k poslucháčom. V širšom slova zmysle je klezmer spôsob hudobnej interpretácie vyznačujúci sa mnohými špecifikami. Ponímanie klezmeru ako druhu hudby je až druhoradé. Slovo klezmer sa používalo aj ako označenie pre hudobníkov, židovských ľudových muzikantov. Klezmer (množné číslo klezmorim) bol, a v súčasnosti zrejme aj je, v ponímaní učiteľov klasickej hudby doslova odstrašujúcim príkladom. Hlavne v minulosti išlo o hudobníkov, ktorí takmer nikdy nepoznali notový zápis, ich držanie nástroja nezodpovedalo učeniu tradičných hudobných škôl, nepodriaďovali sa železným zákonom rytmu, intonácie, frázovania a podobne. Boli považovaní za muzikantov, ktorí hrali provinčný a obmedzený repertoár. Napriek tomu hudba skupiny židovských muzikantov (kapelye) dokáže priviesť poslucháčov do tanca, spevu, plaču, tranzu, ošiaľu i vytrženia.
Klezmeri a ich hudba tvoria esenciálnu súčasť židovského folklóru a literatúry. Legendy, piesne, ľudové príslovia a príbehy obsahujú viac detailnejší a farebnejší popis klezmerského spôsobu života a ich hudbu než výpoveď či skromné spomienky skutočného klezmera.
Klezmer je hudbou aškenázskych Židov. Slovom aškenázy označovali Židia prvé relatívne koncentrované židovské obce, vznikajúce pred tisícmi rokmi v severovýchodnej Európe a na brehoch Rýnu. Pojem sa vzťahoval na židovské obce vo všetkých vtedajších nemeckých jazykových a kultúrnych oblastiach, kde sa postupne vytvárali, vtedy na území dnešného Nemecka, Rakúska, Čiech, Moravy a západného Maďarska. Odtiaľ sa aškenázska kultúra šírila do východnej Európy a neskôr do celého sveta, takže dnes sa pojmy „aškenázsky“ a „aškenáz“ vzťahujú na východoeurópskych Židov a ich potomkov v iných krajinách. Východní Židia hovorili jazykom jidiš, kým starohebrejčina slúžila ako modlitebný jazyk. Jidiš treba odlišovať od novej hebrejčiny – ivrit, ktorá je oficiálnym jazykom štátu Izrael. Korene tohto jazyka (jidiš) i samotnej hudobnej tradície nachádzame vo vrcholnom stredoveku (približne 1000-1250) v židovských osídleniach strednej Európy. Tam sa vyvinula jazykovým spojením samostatná reč aškenázskych Židov - západná jidiš (takzvaná „židovská nemčina“ – Judendeutsch). Bola zapisovaná hebrejským písmom a predstavuje predchodcu východoeurópskeho jazyka jidiš. Tento jazyk je kombináciou starohebrejčiny ,stredovekej nemčiny a východoeurópskych slovanských jazykov (ruština, poľština atď.).V súčasnosti už jidiš používajú iba uzavreté komunity ortodoxných Židov, najmä v Izraeli.
Na rozdiel od Aškenázov, obyvateľov časti východnej Európy, západní Židia - sefardskí alebo Sefardi - žili na území západných častí Európy. Sefardi sú skôr orientálni , obývali nielen časť Európy, ale aj Afriky (Maroko, Tunis, Etiópia atď.) a Áziu (Irak, Irán, Sýria). Hovorili odlišným jazykom – Ladino.

Zrod a vplyvy klezmer hudby

Začiatky klezmer hudby sa strácajú v hmle dejín. Niektorí hudobní historici kladú začiatok tejto hudby na prelom 18. a 19.storičia, iní považujú za moment zrodu klezmeru prelom 17. a 18. storočia. „Každý z ich tónov mi letel do sluchu ako šíp“, takto komentoval hudbu jednej klezmer kapelye na židovskej svadbe (chasene) v ukrajinskom Podolí nám dnes neznámy očitý svedok. Je to jedna z prvých zmienok o klezmer hudbe - z roku 1802. Začiatky vzniku tejto hudby a tohto spôsobu hrania sú umiestnene do časti východnej Európy osídlenej Židmi. Najmä ide o oblasť, kde sa hovorilo jidiš a ktoré zahŕňajú predovšetkým časť dnešného Poľska, Bieloruska, Litvy, Moldavska, Ukrajiny a Rumunska. Okrem týchto krajín sa klezmer ešte hrával v Lotyšsku, Rusku, Maďarsku, od bývalej Juhoslávie až do Grécka a Turecka. Okrem toho existuje písomná zmienka, že klezmeri pôsobili aj na Slovensku, konkrétne v Bratislave: „Počas Purimu, pri svadbách a podobných slávnostiach sa usilovali získať hrou na svojich nástrojoch srdcia svojich súvercov židovskí hudobníci nazývaní klezmeri. Pri každom sobáši, či boli snúbenci bohatí alebo chudobní, keď nevestu viedli pod baldachýn, rozliehali sa temperamentne melódie klezmerov. Títo muzikanti vedeli vytvoriť takú slávnostnú náladu, že ani jedno oko neostalo suché. Po sobáši sa zasa ozývali veselé melódie... Všade, kde hrávali, tisla sa mládež z geta a nadšene počúvala ich melódie.“ ( Karl Benyovszky, Obrázky z Prešporskeho geta)
Tiež možno dôvodne predpokladať, že klezmer sa hral na východe Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorá do roku 1939 tvorila súčasť prvej Československej republiky (1918- 1939); dnes tvorí súčasť Ukrajiny.
Klezmer hudba vznikala hlavne v dedinách a židovských getách (zvanými štetl) východnej Európy. Už pri zrode klezmer hudby existovali tri dominantné hudobné vplyvy:

1. Svetská, najmä ľudová, hudba nežidovského obyvateľstva východnej Európy
2. Duchovná, synagogálna hudba
3. Chasidské spevy, tzv. nigunim (jednotné číslo nigun)

Svetská, najmä ľudová, hudba nežidovského obyvateľstva východnej Európy

Od biblických čias Židia cestovali do rôznych krajín, a to dobrovoľne (kvôli obchodovaniu) alebo násilne a tak prijímali hudbu, ktorá sa tam hrala. Vo východnej Európe Židia obchodovali predovšetkým na trhoch. Tak sa dostávali do styku s európskymi rečami a kultúrami, ktorých vplyvy sú badateľné tak v jazyku, ako aj v samotnej hudbe. Vzhľadom na to, že Židia žili spolu s inými národmi na rovnakom území, prichádzali do kontaktu aj s ich folklórom. Mnohé hudobné formy, ktoré sa používajú v klezmer hudbe, pochádzajú z Rumunska, Poľska, Ukrajiny, Ruska, od Rómov a iných kultúr. Preto existujú v klezmeri piesne a formy, ktoré za svoje považujú, nielen Židia, ale aj Nežidia. Vzájomnou výmenou ľudových piesní a tanečných melódií s rôznymi slovanskými a juhovýchodoeurópskými kultúrami sa v priebehu niekoľkých storočí vyvinul výrazný hudobný štýl a osobitý spôsob života klezmerov, ktorý spojoval rozmanitosť kultúrnych vrstiev židovského života cez časovú vzdialenosť takmer tisíce rokov.

Duchovná, synagogálna hudba

V centre hudobného diania vo všetkých tradičných židovských komunitách stála vokálna hudba, a to predovšetkým liturgická. Spievaný text bol prevzatý z Písma svätého (Tóry). Tradičný náboženský učebný systém a zvlášť modlitba boli obklopené hudbou. Prednes liturgickej hudby patrí k povolaniu chazana (množné číslo chazonim) alebo kantora, predspeváka modlitieb. Kantori tvorili vedľa klezmerov druhu hlavnú skupinu výkonných hudobníkov v rámci židovskej obce východnej Európy. Umenie chazana, komentátora s mohutným hlasovým fondom, tlmočníka svätého textu, sa zakladá na jeho schopnosti oduševnene a s bohatým obmenami improvizovať podľa modálnych formúl modlitby a žalmy tak, aby príslušníkov obce význam týchto textov stále znovu oslovoval. Krásny kantorov hlas dokázal spojiť emocionálnu zložku židovského náboženstva s pohyblivou melódiou. Mejšorerim, žiaci kantora boli podriadení ich pôsobeniu. Chlapci pred mutáciou tvorili so svojimi vysokými (singer, spevák diskantu) a hlbokými (basovými) hlasmi zborový sprievod chazanovi , ktorý najčastejšie mal tenorovú polohu.

Chasidské spevy, tzv. nigunim

Chasidizmus je duchovným hnutím v rámci judaizmu (židovského náboženstva), charakteristické mystikou a abstrakciou. Toto ortodoxné hnutie nevzdelaných a zotročených más z druhej polovice 18. storočia bolo reakciou na elitárstvo rabínskeho života. Podporný pilier chasidského hnutia tvorili od začiatku hudba a spev. Niektorí chasidi pokladali hudbu za dôležitejší prostriedok spojenia medzi človekom a Bohom než modlitbu. Taktiež tanec ako zjednotenie hudby a pohybu bol považovaný za sväté konanie a bol uplatnený aj v synagóge. Pohybu tela, obzvlášť húpaniu trupu, pohybu rúk a tlieskaniu počas modlitby, bol prikladaný veľký význam. Tieto pohybové prvky možno cítiť v klezmer hudbe, sú s ňou spojené. Pokiaľ ostatné ortodoxné obce oddeľovali hudbu v synagóge od hudby všedného dňa, u chasidov sa hranice medzi hudbou sakrálnou a sekulárnou postupne strácali. Chasidizmus, ktorý na svojom vrchole zahŕňal viac než polovicu východoeurópskeho židovstva, mal na vývoj klezmer hudby veľký vplyv, ktorý sa udržal dodnes. Nigunim každej chasidskej obce mali svoj vlastný hudobný charakter. Sú to melódie bez textu, ktoré spievali a hrali chasidi a iné ortodoxné skupiny s náboženským účelom. Spirituálne nigunim spievali rabíni a chasidi na sviatky a po šábesovej večere (Šábes alebo šabat je najväčším sviatkom v židovstve: začína v piatok večer východom prvej hviezdy a končí v rovnaký čas v sobotu). Počas neho je zakázaná akákoľvek fyzická práca a je venovaný Bohu a rodine. Zo židovských domov každodenne bolo počuť osobité tóny modlitieb, vlnenie spevu , ktorý o polnoci prešiel do hlasitého vzlykania a nariekania. Tieto nočné, smútočné spevy, boli pravdepodobne prazákladom hudobného života štetlu a ťahajú sa ako nitky celým hudobným svetom východoeurópskych Židov.


http://www.ulozto.cz/1395299/pressburger-klezmer-band-lajv-rar

Vernostný program a lá T-com

Vysávač bezvreckový SENCOR
Body:
2.999
Kód:
0410021

Popis:
Vysávač bezvreckový SENCOR SVC 730RD. Príkon 1800W, sací výkon 304W, hlučnosť 81dB, nerezová teleskopická trubica, umývateľný vstupný H.E.P.A. filter, termostat zabraňujúci prehriatiu motora, pogumované predné koliesko pre ľahší pojazd, systém Cyclone pre dokonalé oddelenie prachu od vzduchu, 5 stupňový systém filtrácie, 2 parkovacie polohy pre podlahovú hubicu, dĺžka prívodného káblu 5 m, automatické navíjanie káblu, umývateľná nádoba na prach, elektronická regulácia sacieho výkonu, univerzálna podlahová hubica s výsuvnou kefou, dodávané príslušenstvo: kefková hubica na čalúnenie, štrbinová hubica.
K bodovej hodnote sa účtuje doplatok vo faktúre 32 EUR.
Spôsob doručenia poštou.

ROVNAKÝ TOVAR V INTERNETOVOM PREDAJI JE IBA O 2€ DRAHŠÍ ODKAZ NA INTERNETOVÝ PREDAJ

Pacha Ibiza Hits (2011)

http://letitbit.net/download/85852.859f9f602026f9f5a8c85a5ae3a7/VA-Pacha_Ibiza_Hits_2011_EPIDEMZ.NET.rar.html

...Že modelky...

Na londýnskom týždni módy neukázali len nové trendy na jeseň, ale aj modelky, ktoré sú doslova vychudnuté na kosť.
A potom prídete do obchodu a keď si opýtate veľkosť XXL tak vám dajú vec vo veľkosti maximálne na Kena.

Reklama na Fejsbúku

Marketing Správy / Dnes
Značky sa musia na Facebooku viac snažiť o dialóg, tvrdí nová štúdia

Pokiaľ chcú v prvom rade predať, je stále spoľahlivejším motivátorom stránka predajcu než kampaň na Facebooku.
/ Eva Vozárová


Eva Vozárová

* RSS autora
* Články autora




Reakcie spotrebiteľov na sociálne siete nie sú tak pozitívne, ako by mohli byť. Minimálne z pohľadu výrobcov a predajcov tovaru by to tak mohlo vyzerať. Veľká väčšina používateľov, ktorí sú konfrontovaní s kampaňami inzerentov na sociálnych sieťach, sa totiž nikdy neodhodlá k nákupu. Tvrdí to spoločnosť Shoppercentric na základe svojho nového prieskumu. Informoval o ňom server Marketingmagazine.co.uk.

Zatiaľ čo na stránkach výrobcov alebo predajcov sa pre nákup podľa Shoppercentric rozhodne 63% zákazníkov, v prípade kampane na niektorej zo sociálnych sietí je to zlomok z tohto čísla. Motivovať k nákupu sa nechá iba 6% spotrebiteľov.

Nepriaznivé sú pre inzerentov aj štatistiky celkových sympatií publika ku komunikácii so značkami cez internet. Až 37% spotrebiteľov sa podľa prieskumu vyjadrilo, že “aktivita značiek na sociálnych sietí je z ich pohľadu nezmyselná”. Aktívne značky sleduje na službách, ako je Facebook, iba 9% spotrebiteľov.

“Používatelia nechápu, prečo by mali komunikovať priamo so značkami, alebo prečo by značky chceli komunikovať s nimi,” cituje server riaditeľku Shoppercentric Danielle Pinnington. “Neznamená to, že nie sú ochotní komunikovať, len toľko, že sa značky musia viac snažiť nadviazať dialóg”.

Z prieskumu ďalej vyplynulo, že muži sú mierne vhodnejší na oslovovanie prostredníctvom mobilných služieb - smartphone vlastí 38% opýtaných v porovnaní 29 % žien. Porovnávače cien takisto využívajú viac muži - 27% oproti 19% žien.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.

Spievana pravda o "demokracii " u nás...

Karel to vie pomenovať presne tak, ako to je.... :-)))))

FACEBOOK LIKE

TAK A OD DNEŠNÉHO DŇA PRIBUDLA MOŽNOSŤ " LAJKOVAŤ " PRÍSPEVKY NA BLOGU.

Samsung Galaxy S II (Samsung i9100)

Základné parametre:

konštrukcia: klasická s dotykovým displejom,
OS: Android 2.3, TouchWiz 4.0,
procesor: dvojjadrový Orion, 1 GHz, Adreno 205,

frekvencie: GSM 850 / 900 / 1800 / 1900 MHz + UMTS + HSDPA + HSUPA,
rozmery: hrúbka 125 x 66 x 8,49 mm,
hmotnosť: 116 gramov (zistená: ???),
displej: aktívny, dotykový (kapacitný), SuperAMOLED plus, 16 777 216 farieb, 480 x 800 b., uhlopriečka 4,3'', Gorilla Glass,
fotoaparát: 8 Mpix, LED blesk, autofókus, záznam videí (1080p),
pamäť: 1 GB RAM + 16 GB / 32 GB + microSDHC (do 32 GB),
správy: SMS, MMS, e-mail, RSS,
globálny prenos dát: GPRS, EDGE, UMTS, HSDPA (do 24,4 Mbps), HSUPA (do 5,76 Mbps),
lokálny prenos dát: Bluetooth 3.0, kábel (microUSB), mass storage, Wi-Fi, DLNA, NFC,
hudba: MP3/AAC prehrávač, 3,5 mm jack, FM rádio (s RDS), A2DP, rozpoznávanie hudby,
ostatné 1: minimalizácia aplikácií, multitasking, internetový prehliadač, videohovor,
ostatné 2: prehliadač dokumentov, GPS, akcelerometer,
batéria: Li-Ion, 1 650 mAh,
výdrž: ???
SAR: ??? W/kg (norma 2 W/kg),

cena a dostupnosť: neznáma / prvý štvrťrok 2011,

Neobsahuje/nepodporuje:
xenónový blesk, aktívny kryt objektívu,

Softvérová verzia testovaného telefónu:
zatiaľ netestovaný,

Obsah balenia:
neznámy,

Samsung ešte oficiálne nestihol predstaviť očakávaného nástupcu smartfónu Galaxy S, no svetlo sveta už uzreli špecifikácie i produktová fotografia. Novinka sa pýši niekoľkými vylepšeniami, a síce dvojjadrovým procesorom s taktom 1 GHz, novou verziou operačného systému, bezkontaktným NFC, 1 GB pamäte RAM či 8-megapixelovým fotoaparátom s HD videom (1080p). Novinkou je i hrúbka zariadenia, ktorá dosahuje iba 8,49 milimetra! Pribudlo aj niekoľko zaujímavých funkcií ako Kies Air, teda online synchronizácia a bezdrôtový update telefónu, nové hlasové ovládanie, Google Voice Translation, 4 Huby či video chat. Ostatná výbava je takmer totožná s predchádzajúcim modelom. Zahŕňa podporu HSPA (24,4 Mbps / 5,76 Mbps), GPS, Wi-Fi, DLNA či 3,5 mm jacku a FM rádia s RDS.






Postrehy z Barcelony (Richard Hombauer):

Plastový zadný kryt má textúru odolnú voči odtlačkom, kov mi na Galaxy S nechýbal a nechýba mi ani tu. Galaxy Giorgio Armani je však oveľa solídnejší na prvý pohľad. Konektor microUSB je konečne v spodnej stene. Objektív fotoaparátu mierne vystupuje nad povrch zadnej steny a konečne má vedľa seba blesk. K dokonalosti mi tu chýba ešte spúšť fotoaparátu v bočnej stene. Pod tenkým zadným krytom som objavil otočený slot pre pamäťovú kartu smerom k batérii, a tak microSD vymeníte až po vybratí akumulátora. Nechápem, prečo tá zmena k horšiemu. Telefón je normálnou evolúciou predchodcu - mierne väčší displej s rovnakým rozlíšením, s o 20 % nižšou spotrebou energie a trošičku lepšími farbami (ťažko pozorovateľný rozdiel aj vedľa predchodcu), upravený dizajn, silnejší akumulátor... Operačný systém Android 2.3 je fajn. Samsung chvalabohu umiestňuje pod displej takmer vždy aspoň jedno hardvérové tlačidlo pre rozsvietenie displeja (kontrola času, zmeškaných udalostí, odblokovanie...), vedľa ktorého nájdete dve tradičné dotykové. Galaxy S2 je fajn, čakal som však krajší, inovatívnejší dizajn. Ako spokojný majiteľ Galaxy S však určite bude patriť k favoritom pre môj ďalší mobil. Kombinácia skvelého displeja, rýchlych reakcií a silného akumulátora je pre mňa veľmi dôležitá. Ak aj pre vás, budete nad Galaxy S II uvažovať určite aj vy. A konečne budem mať zase na mobile s dobrým fotoaparátom LED blesk. Ten ma zaujal viac než záznam FullHD videí, ktoré počas záznamu Galaxy S II žiaľ ani kontinuálne nezaostruje. Samsung Galaxy S II má konečne vyriešené aj bezpečnostné veci, Exchange ActiveSync a ďalšie biznis funkcie, ktoré množstvu firmám na Androide chýbalo.

Nové nálezy v stratenom chráme

Nové nálezy v stratenom chráme

Keď v roku 1351 pred Kristom Amenhotep III. zomiera, jeho kráľovský chrám s kolosálnymi sediacimi sochami v tébskom Meste mŕtvych na Níle je najnádhernejšou svätyňou.

Memnónove kolosy odolali zemetraseniam, rozvodnenému Nílu aj piesočným búrkam, slnečnej páľave i nočným mrazom, vandalom aj zlodejom. Už vyše 33 storočí trónia obe kamenné sochy pri Luxore na západnom brehu Nílu: sediace giganty z červeného pieskovca, 18 metrov vysoké s popraskanými tvárami obrátenými na východ, s rukami voľne položenými na kolenách. Konček ich malíčka je veľký ako hlava dospelého človeka. Kedysi sa za nimi vypínala najväčšia svätyňa, akú kedy dal na svoju počesť faraón postaviť: kráľovský chrám Amenhotepa III., v ktorom panovníka symbolicky uctievali ako boha už počas jeho života a v ktorom mu kňazi prinášali obety zabezpečujúce posmrtný život.
Okolo roku 1385 pred Kristom rozkázal stavať túto „pevnosť na večnosť až po nekonečno“ pre seba a svojho božského otca Amona „z pieskovca, celú obloženú zlatom, s podlahami zo striebra a bohato zdobenú sochami“. Tak to stojí vytesané na pamätnom kameni z tých čias. S pylónmi – mohutnými bránovými vežami a s dlhými stožiarmi na zástavy pred nimi. S jazerom plným rýb, s rozkvitnutými kvetmi na brehoch. „S dielňou plnou otrokov a otrokýň, korisťou Jeho veličenstva“ z ďalekých krajín. So skladmi ukrývajúcimi poklady Blízkeho východu.
No chrám Amenhotepa III. sa ako večná pevnosť neosvedčil. O tomto monumente moci a viery dnes vypovedá už len torzo z toho, čím bol kedysi. Dva kolosy – sochy faraóna – stoja osamotene na vrchole 700 metrov dlhého výbežku tébskeho západného pohoria. Pieskovcový útvar sa ako sivý pravouholník výrazne vyvyšuje nad úrodnou nížinou. Na severe ho od okolitých polí oddeľuje zavlažovací kanál. Niekoľko metrov od gigantických sôch východným smerom je parkovisko pre turistické autobusy. Na juhu areál ohraničuje cesta, ktorá vedie od Nílu nahor. Na druhej strane cestného násypu pracujú na poliach roľníci. Ľudia drú v horúčave aj na prašnom, stromami riedko porastenom páse zeme na západ od Memnónových kolosov. Nezúrodňujú však pôdu, chcú z nej vydolovať tajomstvá. Sú to archeológovia, ktorí si uprostred zvyškov stĺpov, porozbíjaných sôch a pamätných tabúľ rozložili stany, stoly a slnečníky.
Jedenásť rokov sa tu výskumníci vždy na dva a pol mesiaca – od polovice januára do začiatku apríla – prekopávajú čoraz hlbšie do minulosti. Z nalinkovaných štvorcov s rozmermi desať krát desať metrov vyvážajú zo štvormetrovej hĺbky zem. Hladinu spodnej vody znižuje drahé čerpacie zariadenie. Archeológovia teraz skladajú mozaiku, ktorá bola taká rozmetaná ako žiadna iná v Egypte. Desaťtisíce súčastí z nej – mnohé vážia aj 450 ton – sa nachádzajú nielen pri Luxore, ale aj v početných múzeách po celom svete.
Tridsať vedcov, kresličov a reštaurátorov dvanástich národností a 250 domácich posíl pracujú na tom, aby pokiaľ možno čo najvernejšie zrekonštruovali ruiny kráľovského chrámu Amenhotepa III. A aby z nich vyčítali, ako ľud vzdával hold bohom a faraónovi v časoch, keď bol Egypt taký vplyvný a bohatý ako nikdy predtým. Je marec, šesť hodín ráno. Memnónove kolosy vrhajú vo vychádzajúcom slnku dlhé tiene. Biele pracovné stany archeológov oblieva slabé svetlo. Z neďalekých polí s cukrovou trstinou sa dvíha dusný vzduch. Je príjemne chladno, približne 15 stupňov Celzia, vzduch ešte nie je plný prachu. Nad areálom s vykopávkami za chrbtami kamenných gigantov počuť iba syčanie plynových horákov vzdušných balónov, v ktorých sa turisti vznesú na oblohu nad ruiny tébskeho Mesta mŕtvych.

Čoskoro sa pridávajú ďalšie zvuky: do jasného čvirikania kolónie piniek sa zamieša monotónne rinčanie reťaze kladkostroja. Miguel López Marcos sedí na drevenej konštrukcii nad širokou, vyše tri a pol metra hlbokou jamou. Španielsky reštaurátor v tíme už roky zodpovedá za ťažké náklady. Pod ním na pásoch kladkostroja visí žulová bohyňa, ktorú vykopali len pred chvíľou. Je to Sachmet s levou hlavou, ktorú faraóni uctievali ako pomstiteľku boha Slnka a ochrankyňu kráľa. Egyptskí robotníci pomaly vyťahujú nahor na reťazi visiacu sochu, ktorá meria asi 1,80 metra. Popod nos si mrmlú krátke rozkazy. „Iftah aleik!“ – „Ťahaj k sebe!“ „Ahsan qeda.“ – „Tak je to lepšie.“ Až keď socha po polhodine voľne visí pod trojnožkou kladkostroja, začnú o niečo hlasnejšie: „Irfa! Irfa! Hat el-arabijja!“ – „Hore! Hore! Dovez vozík!“
Bohyňu opatrne kladú na nízky vozík. Dvanásť chlapov povoľuje lano, López Marcos a štyria ďalší zozadu pridržujú zabahnený nález. Jedno trhnutie – a vozík sa dá do chodu. Chlapi opatrne prevážajú sochu bohyne s ľudskou postavou a slnečným kotúčom na levej hlave do dvora asi 50 metrov vzdialenej reštaurátorskej dielne, jedinej pevnej budovy na okraji vykopávkového areálu. Ešte v to predpoludnie očistí špecialistka na konzerváciu čierneho granitu leviu bohyňu od zvyškov hliny a vápna.

Archeológovia tu doteraz pri vykopávkach našli vyše 80 sôch a veľkých fragmentov skulptúr bohyne Sachmet. Každá socha je iná. Väčšina zobrazuje sediace postavy. Jemné rozdiely sa ukážu až pri detailnejšom skúmaní – napríklad, aké ozdoby na rúchu bohyne vytesali sochári do kameňa. VAmenhotepovom chráme pravdepodobne kedysi stálo až 40 obrovských osemmetrových sôch faraóna. Okrem nich vyše 1 000 zvieracích a ľudských podobizní bohov, medzi nimi i hroch v takmer životnej veľkosti vytesaný z bieleho alabastru, a tiež alabastrová krokodília sfinga – napoly lev, napoly plaz. Oba výtvory sú umelecké diela, aké sa nikde inde nenašli.
(GEO máj 2009)

Autor: Anja Heroldová

www.readora.com

Uživateli Slavomír Šimko se líbí

www.readora.com

Vytvořte si štítek „To se mi líbí“

Brother Iz - Somewhere over the rainbow .mp3

	Brother Iz - Somewhere over the rainbow .mp3
	Found at bee mp3 search engine

O Dr. Jozefovi Tisovi.

Úlomky zo zamlčiavaných skutočností o Dr. Jozefovi Tisovi

28. Január. 2011 o 8:58 |

Vplyvy rôznych vonkajších aj vnútorných činiteľov spôsobil, že dnes vo všeobecnom povedomí ľudu prevláda o Dr. Tisovi istý normalizovaný druh informácií, ktorými je človek médiami a tendenčnými historikmi od malička indoktrinovaný, a ktoré by sme mohli zhrnúť do nasledovných stereotypných pojmov: vrah – antisemita – židia – Židia – holokaust.

Čoraz menej sa však do povedomia bežných ľudí dostávajú pojmy ako prvý slovenský prezident – záchranca národa – významný predvojnový politik – kňaz – predkladateľ riešenia sociálnej a hospodárskej nespravodlivosti na Slovensku, ap.

Ukážme si preto aspoň niektoré, málo známe, respektíve účelovo zamlčiavané či mlžené skutočnosti o Dr. Jozefovi Tisovi.

Málokto napríklad vie, že Dr. Jozef Tiso zachránil od 24 000 do 40 000 slovenských Židov z väčšej časti utajovanými prezidentskými výnimkami pred deportáciami.

Uveďme niekoľko odvolávok na historickú pravdu, ktorá sa zámerne zamlčiava (citované z rôznych miest podľa Ďurica, M. S. : Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008. 133 s. ISBN 978-80-7114-701-5.):

a) nemecký vyslanec v Bratislave, Ludin, v telegrafe z 26. 06. 1942 do Berlína hovorí o „asi 35 000 Židoch“, ktorí získali „osobitné legitimácie“ a „nemusia byť vysťahovaní“ (PA AA, Pol. II. St. S. Juden, Slowakei);

b) dokument z 30. 06. 1942, v ktorom poradca riešenia židovskej otázky na Slovensku, Dieter Wisliceny udáva v tejto súvislosti počet „35 000“ bez „asi“ (PA AA, Inland II A/B 682, Slowakei, Bd. 3.);

c) vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský hovorí v tejto súvislosti o počte „24 000“ (Pravda na nedeľu, 26. 6. 1991, s. 3.);

d) Tisov osobný tajomník, Dr. Karol Murín, vraví zasa o prísne utajovaných prezidentských výnimkách pred Nemcami pre 10 000 rodín, teda celkom pre „40 000“ Židov (Murín, K. : Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 111.)

e) Jansenová, píšuc o Márii Gulovičovej, slovenskej učiteľke, ktorá pomáhala americkým agentom na Slovensku, vraví v tejto súvislosti o počte „od 35 000 do 40 000“ Židov (Janson, S. N. : Maria Gulovich, OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia. Jefferson, N.C. : McFarland & Co., 2008. ISBN 0786438320) a odkazujem pri tom na:

f) Mikus, J. : správa Medzinárodného výboru Červeného kríža, Slovensko 1, 30. jún 1947, s. 645-646.

O pravej povahe riešenia židovskej otázky na Slovensku sa tiež veľmi v slovenskej spoločnosti nediskutuje. Pozrime sa preto na doslovnú citáciu zo spisov Tisovho obhajcu pred „Národným“ súdom, pána Dr. Žabkayho:

„Sociálne výhodné postavenie slovenských Židov v spoločenskom živote a dištancovanie sa Židov od príslušnosti k slovenskému etniku, vyvolali antisemitizmus na Slovensku, ktorý sa ostro prejavil pri sociálnych nepokojoch roku 1918. Rasové zásady nacistov boli v pomníchovských rokoch vítanou príležitosťou pre radikálne živly v HSĽS vyrovnať sa s problémami Židov na Slovensku a s určitými výhradami sa k tomu prikláňalo i konzervatívne krídlo ľudákov, ktoré zastávalo požiadavku umierneného riešenia židovského problému na báze proporcionality. K tomuto umiernenému krídlu patril i Tiso, ktorý hneď po prevzatí politickej moci po uzákonení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) avizoval riešenie tohto problému a súčasne krotil agresívne protižidovské prejavy radikálov. Už krátko po vyhlásení Slovenského štátu (14. marca 1939) vyšlo nariadenie č. 63/39 Sl. z., ktoré riešilo židovskú otázku na náboženskom podklade proporcionálnosti. Účasť židov v hospodárskom živote sa riešila arizáciami tak, že arizátor prevzal 51% základných prostriedkov a zásob podľa inventúry a zistenú hodnotu mal splácať zo zisku. Pôvodnému vlastníkovi zostala účasť 49% a v podniku zostal. Umiernený obsah tohto riešenia napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom a slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu v riešení postavenia Židov na Slovensku. Už dva mesiace po Salzburgu si Tuka 3. septembra 1940 vynútil v sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. Na jeho základe bola vláda, teda Tuka, oprávnený riešiť židovskú otázku vládnym nariadením. Potom si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č. 198/41 Sl. z., z 9. septembra 1941, onen odiózny „židovský kódex“, ktorý úplne recipoval nacistické norimberské zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života…“ (Rašla, J. – Žabkay, E. : Proces s dr. Jozefom Tisom. Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. Bratislava : Tatrapress, 1990. s. 117. ISBN 80-85260-03-4.). 

Postup arizácie židovského majetku podľa Tisovho plánu je zamlčiavaným svedectvom o pravej povahe vlastnej slovenskej politiky voči Židom na Slovensku v období rokov 1939 až 1940. Tá vychádzala hlavne zo (1) sociálnych a (2) politických špecifík vzájomných vzťahov slovenských Chazarov so Slovákmi v minulosti a vtedajší politický vývoj v Európe výrazne ovplyvňovaný Nemeckom v prvom štádiu len umožnil Tisovi riešiť vlastnými prostriedkami sociálnu otázku na Slovensku, ktorá s antisemitizmom alebo nemeckými rasovými zákonmi nemala vôbec nič spoločné – koniec-koncov, potvrdil to aj židovský historik Büchler: „Treba ešte raz opakovať, že antisemitizmus nebol vôbec zakorenený v slovenskom národe a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, prelát Andrej Hlinka, vždy zdôrazňoval, že antisemitická idea je slovenskému národu cudzia a súčasne ju aj odsudzoval.“   (Büchler, R. J., cit. d., s. 33 citované podľa Ďurica, 2008, s. 14).

Keďže kresťanom, a tým aj všetkým Uhrom (aj v Hornom Uhorsku, a teda i na Slovensku), bolo v ranom stredoveku cirkvou prísne zakázané požičiavať peniaze na úrok, „…robili to prakticky Židia, ktorí sa stali veľkými vlastníkmi peňazí a tým, často rozhodujúcim spôsobom, ovplyvňovali ekonomické vzťahy medzi šľachtou ako vlastníčkou pôdy a pospolitým ľudom, ktorý na nej pracoval.“ (Ďurica, 2008, s. 9) A pritom: „Ku koncu 17. storočia už 60% Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku a židovské komunity boli v mnohých slovenských mestečkách a dedinách. Preto sa „Horné Uhorsko“ v 17. i v 18. storočí v ľudovej reči označovalo ako „Maďarský Izrael“.“ (Jüdisches Lexikon. Frankfurt am Main, 1987, zv. IV/2, s. 1301 citované podľa Ďurica, 2008, s. 11). Táto sústredenosť chazarských kupcov na Slovensku viedla k tomu, že „V priemyselných odvetviach bolo k 14. 3. 1939 v židovských rukách 21% živnostenských koncesií, takmer 50% družstevných a 100% priemyselných liehovarov, 38% píl; obchod s drevom bol na 76% a vývoz dreva na 80% v židovských rukách.“ (Letz, R. : Pomoc prenasledovaným Židom na Slovensku v rokoch 1939-1945. In: Viera a život, IX., č. 3, 1999, s. 181 citované podľa Ďurica, 2008, s. 51).

Židovská otázka bola teda na Slovensku v prvom rade sociálnou a nie rasovou otázkou, a to presne zdôrazňoval i Dr. Tiso:  „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo skoro 50% národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex.“ Tatran, Ľ. : Z osobných skúseností v styku s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. In: Svedectvá pravdy II. Vojnový zločinec alebo svätec. Sereď, 1988, s. 659.) A podobne túto skutočnosť v roku 1937 zdôraznil aj Alexander Mach: „Nám nesmie diktovať ani rasová nenávisť, nesmú rozhodovať sprosté pudy. Židovská otázka, to je otázka hospodárska a sociálna, ale nie pudová a rasová.“ Slovenská pravda, 11. 3. 1937 citované podľa Ďurica, 2008, s. 21).

Židovská otázka bola na Slovensku tiež nebezpečnou politickou otázkou, ako sa o tom boli bývali zmienili mnohí slovenskí literáti národného obrodenia zo začiatku 19. storočia, napríklad Škultéty píše: „Na dedinách slovenský notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“ Škultéty, J. : Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku. Turčiansky Sv. Martin, 1931, s. 19 citované podľa Ďurica, 2008, s. 12). Spolupráca Židov s vládnucimi národmi všade v Európe podľa náboženského príkazu napokon na Slovensku znamenala znepriatelenie si samotných Slovákov, nie pre svoju „židovskosť“, lež pre židovský podiel na maďarizačnom útlaku Slovákov v rámci Uhorska – táto skutočnosť je významným špecifikom v slovensko-židovských vzťahoch, bez ktorej nemôžme úplne pochopiť vlastnú politiku slovenského štátu v rokoch 1939 až 1940 (do Salzburského diktátu) voči slovenským Chazarom konvertovaným na judaizmus. Napokon, pred „Národným“ súdom to zdôraznil i sám Alexander Mach ako vtedajší Minister propagandy: „…zvláštna propaganda proti Židom v tom čase na Slovensku nebola potrebná. Túto propagandu robili Židia sami najmä tým, ako sa správali v Košiciach, v Bratislave a v Nitre, ako i v iných slovenských mestách a mestečkách pred 2. novembrom i po ňom. O tom vydali Židia v Maďarsku aj dokumentárne dielo. Mal som tú knihu svojho času aj v rukách ako šéf propagandy. Dostal som ju, myslím, od Dr. Vaška. Neviem, ako sa volala. Tam hovoria Židia o svojich zásluhách, ako pracovali za pripojenie južných krajov Slovenska k Maďarsku…“ (Pred súdom národa 1, Bratislava, 1947, s. 52 citované podľa Ďurica, 2008, s. 28).

O týchto dvoch sociálnych a politických špecifikách, ktoré určovali v časoch emancipácie európskych národov slovensko-židovské vzťahy sa zmieňuje aj Encyklopédia Slovenska vychádzavšia v období reálneho socializmu (1972-1978) (možno teda o nej hovoriť ako o fašistickom citačnom zdroji, ako by radi namietali tzv. „fašizmobijci“?), kde sa pod heslom „sionizmus na Slovensku“ nachádza tento text: „Sionizmus – ideológia žid. nacionalizmu – prenikal medzi uh. Židov veľmi pomaly. Od konca 18. stor. počet Židov v Uhorsku PRUDKO RÁSTOL v dôsledku ich MASOVEJ imigrácie z okolitých krajín. R. 1700 tu žilo len 12 tis., 1805 – 127 tis., 1890 – 707 tis. a 1914 už 911 tis. Židov, ktorí získavali stále dôležitejšie POZÍCIE v HOSPODÁRSKOM živote. Rozvoj kapitalizmu v Uhorsku v 2. pol. 19. stor. otvoril emancipovanému žid. obyvateľstvu cestu k uplatneniu sa v priemysle, finančníctve, poľnohospodárstve (ako majitelia, ale najmä árendátori), v obchode i remeslách. Židia dosiahli často DOMINATNÉ pozície, preukázali schopnosť budovať moderný hosp. život a uhorskej ekonomike pomohli zapojiť sa do medzinárodnej kapitalistickej siete. Vo veľkom počte prenikli aj do slobodných povolaní – ako ADVOKÁTI, ŽURNALISTI, LEKÁRI, lekárnici a UMELCI. Sociálna skladba židovského obyvateľstva bola atypická. R. 1910 57% Židov patrilo do kategórie VLASTNÍKOV, 18% k INTELIGENCII a úradníctvu a 25% k námedzne PRACUJÚCIM. V súvislosti s programovou asimiláciou s maď. národom (v roku 1910 sa k nemu hlásilo až 75% žid. obyv. Uhorska) prenikli Židia aj do verejného, spoločenského a politického života, napr. do r. 1918 získalo 346 žid. rodín ŠĽACHTICKÝ titul.“ (dostupné on-line, zálohované).

Aj preto sa domnievam, že v súvislosti s prvým prezidentom slovenskej republiky, Dr. Tisom, a vlastnou politikou slovenského vojnového štátu do júla roku 1940: „Konštatovať objektívne nespravodlivú situáciu,“ ako píše slovenský historik Ďurica: „…a hľadať prostriedky na jej nápravu nemožno pokladať za etnickú alebo rasovú diskrimináciu.“ (Ďurica, 2008, s. 119) Ak majú na prezidenta Tisu ťažké srdce práve tí ľavicovo orientovanejší alebo dokonca komunisti, tak to nemôže byť z dôvodu nesúhlasu s jeho sociálnou politikou, ale najskôr z iných osobných dôvodov, pretože to boli práve komunisti, ktorí podľa čiastky 47 Sbírky zákonů a nařízení republiky Československé, ročník 1948 (dostupné on-line, zálohované) „znárodňovali“ súkromný majetok, keď uchvátili moc v Československu. V prípade komunistov sa však jednalo z právneho hľadiska o konfiškáciu súkromného majetku, teda šlo o násilný akt proti vôli jeho vlastníkov alebo dokonca bez ich vedomia, a to bez náhrady, respektíve pod medzinárodným tlakom len za symbolickú náhradu s oneskorením. V prípade arizácií sa však dokonca vyskytli také prípady, kedy si židovskí podnikatelia sami vyberali, kto bude arizovať ich podnik (ako sa tak stalo napr. v prípade jedného veľkého drevárskeho podniku, ktorého židovskí majitelia si za arizátora sami vybrali Tatra banku, ktorej boli dlhoroční klienti). Slovenský zákon v podobe vládneho nariadenia č. 63/39 Sl. z. z roku 1939 takisto ukladal arizátorovi, aby z arizovaných 51% podielu z podniku splácal zo zisku túto hodnotu pôvodnému židovskému vlastníkovi, ktorému i naďalej zostala 49% účasť v podniku – teda de iure nešlo o žiadnu konfiškáciu majetku, ako tomu bolo v prípade komunistami riadeného znárodňovania! De facto však vplyvom kritiky takéhoto vlastného slovenského prístupu riešiaceho židovskú otázku na Slovensku ako otázku riešenia sociálnej nerovnosti došlo k už zmienenému Salzburskému diktátu v júli 1940, kedy sa prakticky moci ujal Tuka a ten na dodržiavanie pôvodného arizačného zákona od  3. septembra 1940, kedy si vynútil v Sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. už nemusel i naďalej dbať a sám bol oprávnený riešiť židovskú otázku vládnymi nariadeniami.

Vo svetle týchto skutočností je potrebné celoplošné znárodnenie súkromného majetku komunistami (hlavne boľševikmi hlásiacim sa k židovstvu) v Československu v roku 1948 vnímať ako akt prinavrátenia nezákonne (rozumej mimo medzí Tisovho arizačného zákona) arizovaného židovského majetku po júli 1940 pod centrálnu správu žido-boľševickej obce komunistických mocipánov skrývajúcich sa za proletariát. A napokon, po roku 1989 sa chamtiví oportunistickí arizátori a ich potomkovia (ktorí už za Slovenského štátu porušovali slovenský arizačný zákon!) predháňali v privatizácii štátneho majetku pred žido-boľševickými pohľadávkami v reštitúciách.

V dejinách sme teda svedkami toho, ako chamtivosť okráda chamtivosť – to však nič nezmení na veci, že úmysel konzervatívnych ľudákov na Slovensku bol riešiť sociálnu nerovnosť, z ktorej plynulo zbytočné sociálne napätie medzi Židmi a Slovákmi na Slovensku rovnako, ako to hlásali, respektíve dodnes hlásajú komunisti. Rozdiel je len v tom, že keď sa Slovák pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti hlási k takejto spravodlivosti, je pod zámienkou propagácie fašizmu s negatívnou konotáciou súčasnými mocipánmi kriminalizovaný, zatiaľ čo všetci ostatní pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti skrývajúci svoje zločinecké úmysly konfiškovať a znárodňovať cudzí majetok, sú nielenže dekriminalizovaní, ale i obdivovaní  ako sociálno-demokratickí humanisti, filantropi a „budúcnosť“ ľudstva…

Na margo prezidenta Tisu je potrebné na tomto mieste zmieniť i všeobecne známe, že Tiso sa po Salzburskom diktáte mienil vzdať svojej funkcie, lebo rokovania bral ako svoju osobnú porážku a ako katolícky kňaz s nacistickým postupom voči Židom na rasovom princípe nechcel mať nič spoločné, ale od tohto úmyslu ho odhovárali jednak Slováci (ako o tom svedčí vtedajší študent Kundrát, J. : Od kolísky po šibenicu. Žilina, 1991, s. 10) a jednako samotní Židia, ktorí v ňom videli záruku spravodlivosti aj voči nim (ako o tom svedčí Čulen, K. : Posledné posedenia. Martin, 2004, s. 278). 

Potom, ako sa Tiso pod váhou svojho svedomia, svojej zodpovednosti a na odporúčania mnohých rozhodol zotrvať vo svojej funkcii, si napokon napriek Salzburskému diktátu vynútil prezidentské výnimky, respektíve „oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia“  (vl. nar. č. 198/41 Sl. z. – tzv. „židovského kódexu“) vsunutím paragrafu 255, vďaka ktorému mohol od odtransportovania do Poľska (podľa vtedajšieho vedomia na „presídlenie“) vyňať už zmienený počet 35 000 až 40 000 slovenských Chazarov konvertovaných na judaizmus.

Pripisovať Tisovi zodpovednosť za smutné zosnutie odtransportovaných slovenských Chazarov  konvertovaných na judaizmus do koncentračných táborov je scestné, nakoľko Tiso disponoval iba oficiálnymi nemeckými správami, ktoré zvestovali o uspokojivých životných podmienkach presídlencov v týchto táboroch. Dokonca ani tak obdivovaný a tak zorientovaný exulant o situácii vo vojnovej strednej Európe ako Beneš na výzvu A. Eastermana, vedúceho londýnskej pobočky Židovského svetového kongresu, aby potvrdil vtedy šíriace sa neoficiálne klebety o riadenom vyvražďovaní Židov v koncentračných táboroch ešte 11. novembra 1942 odpovedal takto: „Podle mých informací, jak se zdá, nic nenasvědčuje, že by Němci připravovali nějaký plán totální likvidace Židů. Podle údajů, které mám v současné době k dispozici, takový plán zřejmě neexistuje, a proto nemohu potvrdit údaje, jež jste v této věci získal.“ (Archív Židovského svetového kongresu v Londýne. Cit. in: W. Laqueur: Il terribile segreto. Firenze 1983, s. 200 a 302).

V časoch, keď Beneš ani len nechyroval o náznaku zhoršených podmienkach židovských presídlencov v koncentračných a pracovných táboroch, sa prezident Tiso postaral o zastavenie transportov už 20. októbra 1942 (teda po necelých siedmich mesiacoch po ich spustení 25. marca 1942) – čo napokon zaznamenáva aj židovský historik Léon Poliakov: „Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“.“ (Poliakov, L. : Bréviaire de la haine. Le III Reich et les Juifs., talianske vydanie: Il nazismo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955, s. 220.). Slovenský štát odmietol prevádzať ďalšie transporty, kým slovenskí inšpektori za medzinárodnej asistencie sami nepreveria životné podmienky presídlencov zo Slovenska – a to všetko na podnet Žida, ktorého Tiso bol býval kedysi ako bánovecký farár pokrstil!

Som preto rozhorčený a znechutený z účelového popierania či z ignorantského obchádzania historických faktov v súvislosti s osobou Dr. Tisu a hanobenia slovenského národa rôznymi negatívnymi zovšeobecňujúcimi konotáciami Slovákom prisudzovaným zo strany nechutných a nedovzdelaných posmievačov a fašizmobijcov, nech už sú akéhokoľvek pôvodu a nech už sa tvária akokoľvek erudovane! Chápem, že pokiaľ človek nemá vec naštudovanú, môže sa stať, že jeho názor na vec bude mylný – priznávam, že mne osobne sa to niekoľkokrát stalo a dodnes si to vyčítam – ale čo nechápem, je arogancia tých, ktorí s pofidérnym vedomím o veci konajú proti veci s úmyslom ju poškodiť!