utorok 29. mája 2012
F I L M
V tomto dramatu z produkce HBO září Samuel L. Jackson a Tommy Lee Jones. Příběh zkoumá debatu o víře a ateismu, životě a nihilismu, vykoupení a sebevraždě. Nenechte si ujít strhující film z pera uznávaného autora Cormaca McCarthyho.
Umením propagandy je to, čo dokáže zamlčať
Sú len dve desiatky rokov za
nami, keď sme prešli z jedného systému do druhého a rétorika našich
politických správcov je takmer totožná s tým, čo sme tu mali pred viac
ako dvadsaťdva rokmi. Aj vtedy sme počúvali heslá, že len so Sovietskym
zväzom a nikdy inak a v rámci RVHP! Aj vtedy jednostranne orientované a
závislé médiá spracovávali spoločenské vedomie v podobnom duchu. Máme
tu opäť len jedinú šancu, lebo "teraz už žiadna druhá šanca pre Európu
nebude"! Máme tu opäť len jedinú možnosť, len jedinné riešenie, ktoré
práve teraz vyhovuje týmto politickým správcom, ktorí systém dostali do
finančnej, hospodárskej a spoločenskej krízy.
A v prospech tejto unilaterálnej Európy
by sme sa mali vzdať aj práv rozhodovať sami o sebe. "Európske RVHP"
žiada podstatne vyššie právomoci, právo zasahovať do kompetencií vlád
členských krajín bez ohľadu na názor a postoj obyvateľov tohoto štátu.
Eurokomisia by mala rozhodovať za ľudí v tomto štáte. Ak sme ten
predchádzajúci systém nazvali – totalita, tak ako nazveme tento režim ?
RVHP som zažil a bol to len pioniersky
tábor oproti EÚ. RVHP urobila chyby v plánovaní, ktoré keby neboli, bolo
by to celkom prijatelné. Napríklad bol úplne nepochopiteľný nedostatok
určitého tovaru, hoci sa všade vyrábalo. Bolo tiež nepochopiteľné, že
nebolo možné s "bratských" krajín priniesť si na Slovensko banality
napríkald balíček kávy alebo napríkald detské topánočky vyniesť do
zahraničia. Dnes však vznikom Eurovalu a zvolenia príspevkového kľúča
jednotlivých krajín a aj konkrétne Slovenska do tejto "spoločnej
tlačiarne ničím nekrytých Eur" začíname už vnímať objektívnejšie
realitu omnoho väčších ťažkostí ako v RVHP. Bolestne na vlastnej
peňaženke si uvedomujeme že tí, ktorí tento "spoločný" európsky
finančný podvod "spískali" už melú z posledného, že systém je
neudržateľný, nereformovateľný a rozsýpa sa?
Z novin a novinárov kedysi nazývaných
„strážni psy demokracie“, sa stali hlásne trúby médiokracie , ktoré
denne trúbia ako sú "investori opatrní, ako finančné trhy váhajú, a
že agentúry môžu znížiť rating Eurozóny"! Tak nadobúdam pevné
presvedčenie, že sa s nami niekto iba hrá. A vôbec si dotyční neželajú,
aby eurozóna krachla. Veď kde by už mali pod kontrolou 500 mil.
obyvateľov, ktorí panáčkujú a aportujú ako sa im povie. Správajú sa ako
tá osička, ktorá keď napadne pavúka, tak ho nezabije, len ochromí a
používa ako živý inkubátor pre svoje mladé. Pokial budú mocť finančný
špekulanti zarábať na zisku i strate hodnoty akcií, dotiaľ im bude
tento nevyvážený stav maximálne vyhovovať a budú sa ho snažiť čo
najdlhšie udrží je s nami zle. Lebo pokojný veľmi mierny hospodársky
rast elitám za oponou nevyhovuje. Takto sa vedia dostať k hodnotám
kapitálu oveľa skôr. Preto všetko to „bubnu“, je len zastrašovaním a
nadháňaním neposlušných členov stáda určeného na porážku.
Summit lídrov EÚ v dňoch 8. A 9. 12.
2011 možno vstúpi do dejín. Nie preto, že by vyliečil choré euro. Skôr
preto, že do génov únie zakódoval vírusy, ktoré ju časom zničia. Prvým
nebezpečným vírusom budú mimoriadne bolestivé finančné krivdy. Brusel
odmietol zúženie eurozóny na zdravé elitné jadro. Napriek tomu dlhová
kríza rozdelila Európu. Na záchranu eura je pripravených len sedemnásť
členov eurozóny plus šesť nečlenských krajín. Po vyčerpávajúcich
deviatich hodinách nočných rokovaní opustili rokovania Briti a Maďari.
Švédi a Česi sa musia poradiť doma a konzultovať novú zmluvu či je
dodatky s parlamentmi. Zachraňovať euro bude 23 krajín, vrátane
Slovenska. Čo to bude pre nás znamenať?
Udržanie menovej únie v súčasnej šírke
(s Talianskom) bude možné len za cenu biliónových štátnych dotácií a
transferov, ktoré ochromia rast životnej úrovne v eurozóne na desiatky
rokov. Problém je v tom, že rozpočtová, resp. dlhová únia bude postavená
na extrémne nespravodlivých princípoch. Slabé a chudobné krajiny, ktoré
šetrili (Slovensko, Estónsko) sa budú zúfalo zadlžovať a vyčerpávať,
aby pomohli bohatým štátom, ktoré nešetrili (Taliansko, Belgicko).
Disciplinovaní Nemci, ktorí okresali svoj sociálny systém, budú živiť
Grékov a Španielov. V umelo zviazanej „dlhovej únii“ bude narastať
rozhorčenie, hnev a nakoniec aj nenávisť ľudí voči Bruselu. Pretože
choré krajiny sa prehĺbením integrácie aj tak nevyliečia – a zdravé sa
nakazia. Navyše UK a Maďarsko svojimi požiadavkami pôsobia ako
“trojské kone“ rozpadu eurozóny. A to všetko preto, že umením
propagandy je zamlčať pravdu.
Fyzika vraj dokazuje existenciu Boha
Keď v roku 1967 G.I. Šipov končil štúdium na Moskovskej univerzite a pod vedením člena Ruskej akadémie vied L. V. Keldyša napísal svoju diplomovú prácu, zaujal ho - ako budúceho vedca - jeden z najzávažnejších problémov teoretickej fyziky: zjednotená teória polí, ktorú na začiatku 20. storočia načrtol Albert Einstein. Počas posledných 35 rokov svojho života sa geniálny Einstein snažil sformulovať všeobecnú teóriu poľa. Zjednodušene možno povedať, že usiloval o objavenie vzorca, ktorý by popisoval celý svet a z ktorého by vyplývali všetky ostatné vedecké pravdy - za jeho života sa to však nepodarilo. Podarilo sa to až spomínanému ruskému vedci G.I. Šipovi, a to až po namáhavom úsilí, ktoré trvalo dve desaťročia.Problém vytvorenia zjednotenej teórie polí našiel v teórii fyzikálneho vákua, ktorej rozpracovanie bolo dokončené v roku 1988. Teória fyzikálneho vákua vysvetľuje strohým jazykom vzorcov a prísnej vedeckej logiky celý svet (hmotný i nehmotný) spolu so všetkými jeho prejavmi.
Odborníci z oblasti všeobecnej teórie relativity a gravitácie však k výsledku G.I .Šípova dlho mlčali. Až vďaka tomu, že v roku 1977 medzinárodná komisia zaoberajúca sa všeobecnou teóriou relativity a gravitáciou zverejnila prvé informácie o perspektívach Šipovovej práce, sa o vedcovi a jeho aktivitách dozvedela aj vedecká obec na Západe a začala sa zaujímať o výsledky jeho bádania. Dnes sú vedecké práce súčasného riaditeľa Centra fyzikálneho vákua a člena Ruskej akadémie prírodných vied G.I. Šípova dobre známe vo všetkých svetových odborných kruhoch. V roku 1998 bol v USA zvolený za osobnosť roka a Americký biografický inštitút ho dokonca zaradil medzi 500 najvplyvnejších jedincov 20. storočia.
V čom tkvie zásluha tohto slávneho akademika?
Už zo školy vieme, že štruktúra sveta sa skladá zo štyroch úrovní reality: pevných látok, tekutín, plynov a pola s elementárnymi časticami (plazma).
Teória G.I. Šipova - myšlienku pola s elementárnymi časticami - s matematickou presnosťou dokázala, že rovín skutočnosti je celkom sedem. Štyri vyššie uvedené úrovne vytvárajú materiálny svet, zatiaľ čo "nové" tri úrovne predstavujú nehmotný svet. Na základe experimentálnych pokusov, sa piatou rovinou stala oblasť fy zikálního vákua, šiestou rovina prvotného torzného poľa a siedmou absolútne nič.
Zo všetkých rovín nehmotného sveta je absolútna nič tou najstabilnejšou a najstálejšou úrovňou. Jedná sa o hlavnú silu, ktorá formuje zámery vákua. Absolútne nič nevytvára hmotu, ale plány alebo zámery, a keď sú plány konečne hotové, začína vlastný proces vzniku látky z vákua.
Na tomto mieste by sme mali osvetliť fakt, že pod výrazom "plány" G.I. Šipov rozumie akési vzťahy, zákony alebo možné matrice, skrátka zámery, podľa ktorých sa bude vytvárať hmotný plán, teda konkrétne hmota.
Mnohí dávnovekí filozofi vo svojej dobe vyhlasovali, že okrem hmotného sveta existuje aj svet ideí, a teórie fyzikálneho vákua túto domnienku potvrdila. Prvotný svet ideí súčasne predstavuje realitu oveľa stabilnejšiu vo vzťahu k hmote, ktorú vytvára svet vyššej reality, teda prazáklad všetkého. To znamená, že na začiatku sa objavujú práve ony idey a až potom hmota, na ktorú sme zvyknutí v 3D priestore.
Absolútne nič G.I. Šipov vysvetľuje takto: "Z pohľadu formálnej logiky je absolútne nič zdanlivo bezobsažné, preto sme nútení ho popísať špecifickými humanitnými pojmamy, aké predstavuje napríklad výraz nadrozum. Táto úroveň s neobmedzenými možnosťami dokáže z doteraz nepochopiteľných príčin generovať prvotné plány, a ja ju preto považujem za maximálne stabilnú rovinu reality. Nemám ale na mysli žiadny mýtický či hypotetický jav, ale výlučne fyzikálnu skutočnosť. Všetko v tomto svete síce mizne a zaniká, ale táto úroveň tu vždy zostáva - je večná, absolútne všetko z nej vzniká a súčasne v nej tiež úplne všetko končí. Svet vyššej reality predstavuje svet plánov, zákonov, vzťahov medzi prvkami hmoty, ktoré sú podľa mojich poznatkov pevnejšie než hmota sama.
Podľa môjho názoru totiž existuje nová fyzikálna teória, vytvorená na základe rozpracovania predstáv Alberta Einsteina, v ktorej sa objavila akási rovina reality, ktorej synonymom je v náboženských učeniach Boh. Jedná sa o skutočnosť, ktorá disponuje všetkými znakmi Božstva, a to v stručnosti vyjadruje všetko, čo tvrdím. Nehovorím nič viac, lebo vlastne neviem, na akom princípe toto Božstvo funguje, viem však, že reálne existuje. Doteraz známymi vedeckými metódami však Boha spoznať či, preskúmať ' nedokážeme, lebo veda si nekladie otázky kto, alebo prečo, ale ako, preto ohľadom Božej existencie , veda nepodáva žiadne dôkazy - len na ňu poukazuje, pričom si nekladie žiadne ambície dosiahnuť čohokoľvek viac, pretože základná oblasť vedeckého záujmu sa sústreďuje na hmotu.
Pokračujme však ďalej fyzikálnym vákuom, ktoré nesie určitú štruktúru i bez prítomnosti hmoty či fluktuácie, a dokonca aj v prípade, kedy vôbec nič neexistuje. Vždy však funguje informačná matrica, v ktorej musia prebiehať procesy vzniku a zániku látky. V súčasnosti máme k dispozícii rovnice, ktoré popisujú štruktúru vákua a podľa ktorých všetko, čo v ňom vzniká, musí zodpovedať daným zákonitostiam. "
Vákuum v podstate "žije" a mení sa aj napriek tomu, že je v podstate neutrálne a nemá ani hmotnosť, ani náboj. "U vákua rozoznávame dvojakú podstatu: na jednej strane tvorí plán spolu s matricou, na druhej strane je živé a energia jeho kmitov sa rovná nekonečnu," vyhlasuje G.I. Šípov. Genadij Šipov rozdelil rovinu fyzikálneho vákua na dve samostatné oblasti, a tým v podstate spresnil ich funkčné určenia.
Excitáciou prvotného vákua vznikajú primárne torzné polia, ktoré predstavujú elementárne časopriestorové víry pravotočivej či ľavotočivej povahy, ktoré nenesú energiu, ale informácie o všetkých možných udalostiach a javoch minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Pole s nulovou energiou, ktoré je však schopné komunikovať s inými poľami, sa vo fyzike objavuje prvýkrát. Takéto pole môžeme označiť ako informačné pole, ktoré nesie torzné oznámenie. Prvotné torzné polia okamžite zapĺňajú všetok vesmír a existujú aj druhotné torzné polia, ktoré sú vytvárané pomocou špeciálnych generátorov.
Pod vplyvom prvotných torzných polí a v dôsledku ich spontánnej fluktuácie vo vákuu (nasledujúcom po rovine reality) dochádza k prechodu hmoty z virtuálneho do reálneho stavu.
Bádatelia predpokladajú, že vo vákuu existujú sporné (bifurkačné) body, v ktorých sa všetky úrovne reality naraz prejavujú virtuálne. Samotné nepatrné pôsobenie poľa vedomia na tieto kritické body tak stačí k tomu, aby sled udalostí spôsobil, že z vákua vznikne pevná látka, tekutina, plyn alebo plazma. Nepripomína nám to slová Biblie: Na počiatku bolo Slovo ?
„Kráľovstvo za koňa“ verzus „malí králi“
Rok
897 pokladajú maďari za rok zaujatia Panónie, ako nazývali rimania
časť územia zadunajska. Podľa legendy pri úteku z Chazárie ich
v zadunajsku prikvačila zima, a preto 128 hláv maďarských rodín, sa
rozhodlo vyslať vyjednávača menom Kirkund, aby požiadal kráľa
Svätopluka o možnosť prezimovať na územi jeho kráľovstva. Kráľ Svätopluk
bol veľkodušný a dal maďarským uprchlíkom to čo požadovali.
Oni mu z vďaky za darované územie
s pastvinami, na oplátku darovali krásneho bieleho koňa. Keďže sa im
v Potisí kde zimovali zapáčilo, veľmi sa neponáhľali ďalej. Krajina im
pripomínala rovinaté stepy v ich rodnej Chazárii, ktoré vyhovovali ich
kočovnému spôsobu života. Maďarskí hostia si tiež všimli , že slovania
boli poľnohospodári, ktorí potrebujú pre svoju prácu mier, a tak
ponúkli mieromilovnému ľudu Slavónie svoju vojenskú ochranu. Táto
ponuka bola s vďakou prijatá.V roku 907 sa maďarské vojská postavili
pri meste Praslav /dnešná Bratislava / na stranu veľkomoravanov
a spoločne porazili bavorské vojská , čím bol spečatený osud
tisícročia spolužitia maďarov so slovanmi uprostred ich územia, ktoré
radi nazývajú územím Karpatskej kotliny.
Ako však tento úvod súvisí s nadpisom
„Kráľovstvo za koňa“ verzus „malí králi“? Kráľovstvo za koňa sme už
pochopili, teraz potrebujeme pochopiť aký súvis majú s kráľovstvom
„malí králi“. Malí králi je názov knihy najvýznamnejšieho „maďarského“
spisovateľa Móra Jókaya, rodáka z dnes už neexistujúcej obce Malá Jovka
v Požitaví, v susedstve terajšieho Arboréta Mlyňany, resp. Slepčian, kde
sa narodil v roku 1825 pod menom Móric Jókai. V roku 1931 začal mladý
Móric navštevovať Kolégium reformovanej cirkvi v Komárne, kde mal jeho
otec advokátsku kanceláriu. Odtiaľ odišiel do Pešti, kde v roku 1846
začal písať svoje prvé poviedky do novín Hirlap a Eletképek a napísal
tam aj svoj prvý román Všedné dni. Ako správny praktikant sa spriatelil
so Sándorom Petofim /Alexandrom Petrovičom/, ideovým vodcom
protihabsburgovského povstania v roku 1848. Povstanie bolo porazené,
pretože ruské vojská prinútili povstalcov zložiť zbrane pri meste
Világoš. Mór bol dva razy ženatý.Od roku 1860 do roku 1896 bol
parlamentným poslancom v Uhorskom sneme. Zomrel v roku 1904 a je
pochovaný na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne.
Nebudem tu rozoberať celé literárne
dielo Móra Jokaya, ktorý je na Slovensku známy hlavne historickým
románom Levočská biela pani, v ktorom opisuje tragický osud manželky
kapitána Korponayovej, na ktorú padla vina za vojenský neúspech grófa
Andrássyho v Levoči. Pristavím sa však pri historickej beletrii, ktorá
je azda najpopulárnejšou formou priblíženia histórie medzi čitateľov.
Zároveň táto literatúra buduje národné povedomie utláčaných národov, tak
ako tomu bolo v Uhorsku. Paradoxom histórie je fakt, že sa to stalo aj
maďarom v mnohonárodnostnom Uhorsku, ktoré v roku 1848 povstalo v
boji proti Habsburgovskému absolutizmu. A kto iný, ako Mór Jokay, ktorý
na vlastnej koži zažil v peripetiách svojho života všetko to
„vlastenecké“ cítenie, by dokázal napísať dielo s takou brisknosťou.
Mór k tomuto románu pristúpil s perom namočeným v dokonalých prejavoch
anekdotického realizmu a uštipačnou satirou až sarkazmom, si urobil
výsmech zo všetkých falošných historických artefektov vyrobených na
podporenie hrdosti maďarstva. Ako?
V diele „Malí králi“ verne u pútavo
opisal vtedajšie feudálne Uhorsko /pred rokom 1848/ na pozadí príbehu
dvoch bratov Decembala a Balizara, ktorí sa považovali za nekorunovaných
kráľov Tuhutumskej stolice. V strede deja je Decembal, ktorý sa nijako
nemôže a ani nechce zbaviť feudálnej nadradenosti a myslenia, lebo sa
považuje za priameho potomka Tonuzóbu, vnuka spomenutého Kirkunda, ktorý
získal pre maďarov od Svätopluka „kráľovstvo za koňa“. /Tonuzóba sa
stal nekorunovaným kráľom Maďarov, lebo bol za záhadných okolností
v roku 955 úkladne zabitý a rituálne pochovaný na mieste o ktorom
nikdo nevie. Po mnohých intrigách a bojoch so slovanskými kniežatmi
sídliacimi v Nitre, sa stal kráľom Uhorska až v roku 1001 Štefan I./
Decembal, hrdina románu aj keď sa protiví viedenskej oligarchii a vláde
dvorskej aristokracie, nie je schopný prekročiť svoj tieň, lebo na ich
miesto by bol schopný postaviť iba staršiu formu feudalizmu, pretože ho
neustále mámi ošiaľ rodovej výnimočnosti, ktorý sa vynie celým dejom
ako červená niť a pre ktorý je ochotný vzdať sa aj rodového dedičstva,
ktoré vlastnil jeho podvedený brat Balizar, pretože údajne na jeho
pozemku sa nachádza hrob zavraždeného a rituálne pochovaného
nekorunovaného kráľa maďarov Tonuzóbu. Celý podvod z falošnými
hystorickými artefaktami vyrobenými na podporenie hrdosti maďarov
vymyslel viedenský obchodník zo starožitnosťami Anonymus Vakandi. Časť
deja sa odohráva aj v Bratislave, kde Decembal zastupoval v parlamente
Tuhutumskú stolicu. Opis života maďarských poslancov, ktorých jediným
vzrušením bolo v Bratislave po zasadaní parlamentu hrať poker
o peniaze, odráža hodnotový rebríček degenerovaných magnátskych
potomkov aristokratov a birokratov. Naproti nim vystupuje Decembalov
syn Emanuel, ako hrdina revolučných bojov, ktorý stelesňuje veľa
progresívnych myšlienok a ideálov, za ktoré bojoval aj Jokay.
Záverom vrele doporučujem prečítať si
knihu každému, kto nerozumie konaniu dnešných „malých kráľov“ v
parlamentnej demokracii u nás. Tento literárny skvôst nášho rodáka,
ktorého si privlastnili maďari, si môžete kúpiť už len v antikvariátoch.
http://www.antikvart.sk/site/Vyhladavanie.html?sv=mal%C3%AD+kr%C3%A1li
Kto má pravdu na Slovensku?
„To je nonsens, aby sa denník
Pravda odmietol vyjadriť ku konštatovaniam, ktoré boli zverejnené, že
rodina, ktorá vlastní denník Pravda, sa v minulosti hlásila k Adolfovi
Hitlerovi, posielala mu blahoprajné telegramy.“ Týmito slovami Robert
Fico zaútočil na denník Pravda 8. augusta 2008 po otázke novinárky,
ktorá sa týkala sociálnej politiky. Vyzval ju, aby sa vyjádrila k
minulosti brata zakladateľa vlastníka Pravdy – britskej spoločnosti
Daily Mail and General Trust. Brat lorda Northcliffa, lord Rothermere
pred vojnou sympatizoval s fašizmom. Prečítajme si časť jeho
korešpodencie s Hitlerom, aby sme sa dozvedeli, čo myslel Robert Fico
svojou otázkou. A či sa niečo odvtedy zmenilo v tom, kto má pravdu
na Slovensku.
Adolf Hitler, list Lordovi Rothermereovi (7. December 1933)
Chcel by som vyjadriť svoju úctu v mene nespočetného množstva Nemcov,
ktorí ma považujú za svojho hovorcu, za Vašu múdru a užitočnú podporu
politike, ktorá ako všetci vieme, prispeje k trvalému mieru v Európe.
Práve tak ako sme my presvedčení, že sa musíme brániť proti útokom,
odmietame akúkoľvek myšlienku o začatí vojny. Som presvedčený, že nikto
z tých, kto bojoval v zákopoch vojny, v ktorejkoľvek európskej krajine,
si neželá ďalší konflikt.
Lord Rothermere, telegram Adolfovi Hitlerovi (1. Október 1938)
Môj drahý furer. Každý v Anglicku je hlboko dojatý nekrvavým riešením
československého problému. Ľudia sa neboja ani tak úpravy hraníc, ako
hrozby možnej vojny a sprievodných masakrov. Frederick Veľký bol
populárnou osobnosťou. Salutujem k Vašej hviezde, ktorá stúpa čoraz
vyššie.
Prečo sa denník Pravda, odmietol
vyjadriť k Ficovým obvineniam? To môžeme len tušiť. Vydavateľstvo Perex
vlastnil podnikatel Juraj Široký, ktorý sa ho rozhodol predať.
Prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja , jeden z donorov Smeru,
tak urobil bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť. Kupcu našiel
v jednom z najväčších mediálnych koncernov Spojeného kráľovstva Veľkej
Británie a Severného Írska, Daily Mail and General Trust (DMGT). I keď
cena za akú DMGT Northeliffe akvizíciu Perex kúpila, nebola oznámená,
v mediálnych kruhoch sa odhadovala výška transakcie medzi 500 až 600
miliónmi korún. K danajskému daru Širokého Ficovi, sa z
pochopitelných dôvodov vydavatelstvo odmietlo vyjadriť.
Mediálny dom patriaci štvrtému vikomtovi
rodiny Rothemerovcov, lordovi Jonathanovi Harmsworthovi, je v Británii
známy najmä denníkom Daily Mail a nedeľníkom Mail on Sunday. Keď sa dnes
pozrieme do obchodného registra, zistíme, že denník Pravda vlastní
firma Perex, ktorá je väčšinovo zastúpená Maďarmi s britským kapitálom.
Perex má okrem denníka Pravda množstvo obchodných aktivít, napríklad
Profesia.sk, Moment, Avízo, Autovia.sk a patrí k najsilnejším printovým
domom na Slovensku. Centrum a vedenie printových aktivít spoločnosti
Perex sa nachádza v Maďarsku. Takýmto spôsobom sú na Slovensku celkom
legálne umlčované hlasy, ktoré nesúladia s názorom ich maďarských šéfov,
či už v Maďarsku alebo Británii. Nech by to bol aj hlas premiéra tejto
krajiny.
Ako už bolo spomenuté , 100% akcií
vydavatelstva Perex kúpila britská skupina DMGT prostredníctvom svojej
dcérskej společnosti Northcliffe International. Majiteľom Nortcliffe je
pán Rothermere, ktorého predok prežíval Trianon ako traumu a ktorý
nabádal Hitlera k invázii do Rumunska. Zároveň silno podporoval revíziu
Trianonu v prospech Maďarska a ktorému v roku 1927 bola dokonca
ponúknutá maďarská koruna. Okrem iného Hitlerovi napísal „Obnovte aspoň
časť maďarských pôvodných hraníc, ktoré dnes patria Československu a
Juhoslávii.“
Lord Rothermer napísal tiež predslov ku
knihe „Tragédia Trianonu: volanie Maďarska po ľudskosti.“ Kampaň lorda
Rothemerea v prospech mierovej revízie hraníc je jednou z významných
kapitol maďarských revizionistických snáh trvajúcich dodnes. Zo
zahranično-politického hľadiska akcia nepriniesla požadovaný úspech.
Napriek tomu, jej velký mediálny ohlas zabezpečil širšiu propagáciu
myšlienke revízie trianonskej mierovej zmluvy. Onedlho po začatí
kampane, sa ostrie Rothermerovho pera zameralo konkrétne na jeden štát –
na Československo, ktoré označil za „neživotaschopný zlepenec“„ a za
„pracháren Európy“.
V denníku The Daily Mail z 10. Júla 1933
išiel Lord Rothermere ešte ďalej. Vyzýval mladých britských mužov,
aby sa bližšie pozreli na pokrok, který dosiahol nacistický režim
v Nemecku. Nesmú sa nechať zviesť dezinterpretáciami svojin
oponentov….(ktorí) začali ohováračskú kampaň o tzv. „nacistických
zverstvách“, čo ktokoľvek kto navštívil Nemecko vidí, že ide len o
izolované incidenty, ktoré sa stanú v národe tak veľkom ako je aj náš,
ktoré však boli zveličené, aby vyvolali dojem, že nacistická vláda je
tyrania. Nemecký národ rapídne upadá pod nadvládou cudzích elementov.
V posledných dňoch pred-Hitlerovho režimu bolo v Nemecku dvadsať krát
viac židovských úradníkov ako pred vojnou. Medzinárodní Izraeliti , sa
dosadzovali do kľúčových pozícií v nemeckej administrative. Traja
nemeckí ministri mali priame vzťahy s tlačou, v každom prípade bola
osoba zodpovedná za interpretáciu politiky verejnosti žid.
A ako je to dnes? Čo môžeme povedať o
tom, kto je zodpovedný za interpretáciu politiky verejnosti na
Slovensku? V interpretácii a vyjadrovaniu sa k vlastným problémom je
Slovensko nesvojprávne, lebo nevlastní žiadny printový denník. Mediálny
trh na Slovensku je plne v rukách zahraničného kapitálu a ich
vlastníkov, vrátane Pravdy. Preto je namieste otázka z úvodu článku:
Kto má pravdu na Slovensku? Má ju denník Pravda, alebo ktorýkoľvek iný
denník vychádzajúci na Slovensku so zahraničným kapitálom a zahraničnými
vlastníkmi? Ak sa onedlho má stať podľa Orwelovho románu 1984
skutočnosťou zriadenie „ministerstva Pravdy“ , tak na odpoveď ani
nemusíme čakať. S istotou vieme, kto má pravdu na Slovensku dnes, a
kto ju bude mať aj v blízkej budúcnosti.
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Uhorsko nie je Maďarsko!
Bol
čas, keď v Uhorsku nebol ani jeden maďar. Situácia sa zmenila až
príchodom utečencov z Chazárie. Prišli do Karpatskej kotliny spoločne.
128 rodín chazarskej šľachty spolu s ich maďarskými bojovníkmi. Písal
sa rok 897 n.l., keď vyhnanci z Chazárie, požiadali kráľa Svätopluka,
či by mohli na svojej ceste na západ, prezimovať na území jeho
kráľovstva. Počas prezimovania, sa im v povodí rieky Tisy tak zapáčilo,
lebo im veľmi pripomínala rodnú krajinu, že sa rozhodli zostať a
ponúknúť svoju pomoc a ochranu ľudu, o ktorom si všimli, že rád pracuje
na svojich poliach.
Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku
907 sa maďarské vojská postavili pri meste Preslavasburg /dnešnej
Bratislave / na stranu Slovanov a spoločne porazili bavorské vojská. Definitívne rozhodnutie vytvoriť si spoločný štát so Slovanmi padlo však až po prehratej bitke pri rieke Lechu 10 augusta 955 neďaleko mesta Augsburg v Nemecku.. Nemecký kráľ Oto I za podpory viacerých európskych vladárov, tu zastavil postup staromaďarských kmeňov do západnej Európy. Bola to definitívna porážka starých Maďarov. Podľa ústnej tradicie sa z bitky pri Lechu vrátilo len sedem maďarských bojovníkov.Ich výpravy po tejto bitke nepokračovali. Prešli z kočovného spôsobu života na usadlý a
usadili sa približne v dnešnom Maďarsku , kde prebrali spôsob života od
poľnohospodársky vyspelejších miestnych Slovanov. Zvláštnosťou
spoločnej maďarsko chazarskej odysey je fakt, že chazari sa nechceli
priznať k svojej totožnosti a vydávali sa za židov. Chazarskí židia
zámerne zatajovali svoju chazarskú identitu, ktorú poznali len
maďari, a zámerne sa rozhodli vybudovať identitu maďarov, za ktorou
sa skrývali. Aj prvý maďarský kráľ Thonuzoba bol chazar. A tak to išlo
dokola ďalej. Po vyše storočí spolužitia s pôvodným slovanským
obyvateľstvom Panónie, si chazarsko maďarskí súkmeňovci, intrigami a
vraždami vynútili v r. 1000 „svojho“ a teda aj nášho prvého Uhorského
kráľa Štefana I.
Štefan, ako kresťanskí neofit v roku
1019 založil z vďaky v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána,
ktorý ustanovil bullou staroslovienčinu ako čtvrtý liturgický jazyk po
hebrejčine, gréčtine a latinčine. Tu pri Balatóne nakonec zomrel aj
Metod, ktorý menoval za svojho nástupcu slovana Gorazda. V Blatnohrade
sa nachádzal do 11. storočia aj Pribinov župným hrad a sídlo Zalánskej
župy. Keď maďarskí archeológovia nechtiac odkryli pri svojich
vykopávkách túto tak starostlivo a zámerne zamlčiavanú slovanskú
históriu osídlenia Panónie, starostlivo zasypali nálezisko pozostatkov
kláštora so slovanskými artefaktami, aby sa tak nevdojak nedotkli
umelo budovanej historie maďarstva. Dnes v obci Zalvar, skrytej pred
očami turistov v blízkosti Balatónu, mieste posvätnej historie Slovákov
nájdeme len pamätný stĺp Cyrila a Metoda. Tento stĺp bol postavený v
roku 1985 zásluhou bulharského štátu. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a
Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď
odovzdávali kov do zberu. Tak históriu Pribinovho a Koceľovho
blatenského kniežatstva v rokoch 861 – 876, nepriamo pripomínajú len
zvyšky baziliky na ostrove Récéskút, kde na mieste asi pôvodného oltára
stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto
vysvätili v 850-om roku“. Nič viac. O zatajenej histórii slovanských
kniežat sa mlčí. Ale vráťme sa k téme. Uhorsko nie je Maďarsko!
Od roku 1000 až do roku 1301 vládli
striedavo na tróne Uhorska vládci Arpádovskej dynastie, chazarskí a
maďarskí vládcovia s ich krásnymi slovanskými manželkami. Po zavražení
posledného Uhorského kráľa Ondreja I., ktorou si zakrvavil ruky sám
„svätý“ Vatikán, ovládli trón Uhorska na vyše tri storočí „pápeženci“
z francúzskeho rodu Anjuovcov. To trvalo až do roku 1526 keď sa ujali
vlády nad Uhorskou „kolóniou“ rakúski Habsburgovci, ktorí vládli nad
Uhorskom až do roku 1918, kedy sa Rakúsko Uhorská monarchia rozpadla a
na jej základe vznikli Versailskou zmluvou víťazných mocností
nástupnícke štáty Maďarsko, Rakúsko, Slovensko, Česko, časť Poľska a
ďalších národov bývalého Rakúsko Uhorska.
Rozpadu Rakúsko Uhorskej monarchie
predchádzali búrlivé roky „meruôsme“ do ktorých sa zapojili aj
národovci slovenského pôvodu, ako boli Alexander Petrovič /Šándor
Petéfi/, Ľudoví Košút /Lajos Kossuth/ a Móric Jókai / Mór Jokay/.
Bojovali za nezávislosť Uhorska od Rakúska. Maďari si z povstania
porobených národov Uhorska, ktoré povstali proti Rakúskemu cisárstvu,
urobili štátny sviatok a pripomínajú si ho každoročne 15. marca. A to aj
napriek tomu, že revolúcia bola krvavo potlačená spojenými rakúskymi
vojskami Františka Jozefa I., ktorý si pozval na potlačenie povstania
ruské vojská jeho spojenca ruského cára Mikuláša. Povstalci boli na
hlavu porazení pri meste Világoš 13.8.1849.
Po ďalšej významnej bitke pri Moháči
v roku 1526, sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon
obsadením dvoch hlavných centier Uhorska v roku 1541 Budína, a v r.
1543 Ostrihomu, obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska, ktoré
sa stalo de fakto priamou súčasťou Osmanskej ríše. A formou vytvorenia
vazalského štátu sa ním stalo aj Sedmohradsko a aj východné územia
bývalého Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a
jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko spolu s dnešným Burgenlandom.
Všetky významné udalosti sa odteraz odohrávali na Slovensku, Kráľovskom
Uhorsku, čiže „Feldvideku“ako územiu Slovenska hovoria frustrovaní
maďari.
Od roku 1526 sa stala Bratislava
hlavným mestom Uhorska a bola ním až do roku 1783 a stala sa tiež
sídlom Uhorského snemu až do roku 1848. Tak boli položené základy 267
ročnej tradície korunovačných slávnosti v Bratislave, ktoré trvali od
roku 1563 až do roku 1830. Počas tohoto obdobia bolo v Bratislave 19
korunovácií, 10 kráľov, 1 kráľovnej a 8 kráľových manželiek, ktorí boli
zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou
korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Takýmto spôsobom
zjednocovala Bratislava takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľala
sa na určovaní behu európskeho a svetového diania.
Okrem Bratislavy svoju slávu zažila
aj Trnava, pretože pred Turkami museli ujsť aj cirkevní predstavitelia z
Ostrihomu. Od roku 1543 sa tak Trnava stala sídlom ostrihomského
arcibiskupa a kapitula Trnava centrom katolíckeho náboženstva Uhorska.
Keďže množstvom kostolov pripomínala mesto Rím, dostala Trnava
prezývku „ slovenský Rím“. Nie je bez zaujímavosti, že Slovensko sa
stalo samostatne uznanou cirkevnou provinciou Vatikánu až po uznaní
jeho štátnej samostatnosti v roku 1993 a pri tejto príležitosti sa
všetkým Slovákom ospravedlnili aj cirkevní predstavitelia Maďarska, za
násilné pomaďarčovanie zvlášť od roku 1848 do rozpadu monarchie
v roku1918, pri ktorom Slováci zažili mnohé krutosti, pred ktorými si
cirkev zakrývala oči...
Napriek uvedeným historickým
skutočnostiam, súčasná maďarská vláda chce beh dejín vrátiť späť do roku
1867, keď bolo . rakúsko – uhorským vyrovnaním, rakúske sicárstvo
premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov tzv.dualizmus.
Stalo sa tak po definitívnej porážke rakúskej armády pruskými vojskami
v roku 1866 v bitke pri Lamači, dnešnej časti Bratislavy. Rakúsko a
Uhorsko boli spojené len osobou panovníka z dedičnej
habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia,
vojny a ríšských financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament,
ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku. Spoločné úrady niesli
označenie c. a k.
A tak dnes vidíme ako sa srdce
Budapešti, Kossutove námestie pred parlamentom vracia maďarská vláda do
podoby z marca 1944, kedy v rokoch 1920 až 1944,vládol Maďarsku regent
Miklós Horthy, vojnový spojenec hitlerovského Nemecka. Oprávnene sa
pýtame spolkne s celou civilizovanou Európu prečo? Odpoveď nájdeme v
panhungaristickej propagande. Miklós Horthy de Nagybánya ( 1868 - 1957
), který pochádzal zo sedmohradskej rodiny a z námorného dôstojníka sa
vyšvihol na pobočníka v tom čase už senilného cisára Františka Jozefa,
ktorý ho vymenoval za admirála. Horthy hneď v roku 1920 nastolil vôbec
prvý fašistický režim v Európe, Maďarské kráľovstvo bez kráľa, na čele s
admirálom bez loďstva, prijalo ako prvá krajina v Európe protižidovské
zákony.
V roku 1938 poslal Horthy Hitlerovi
telegram, že maďarská armáda je vo výbornej nálade, pripravená na boj
proti Slovensku. Po vzniku vojnového Slovenského štátu 14.3.1939 ho
Maďarsko ako prvé uznalo - už vo večerných hodinách. To mu ale nebránilo
v tom, aby ho už 23.3.1939 bez vyhlásenia vojny zákerne napadlo a na
druhý deň bombardovalo mesto Spišská Nová Ves. Horthy svoj život dožil v
exile u portugalského diktátora Salazara, keď ešte v roku 1956 počas
maďarského povstania „chcel“ pomôcť maďarskej politike. Zomrel v roku
1957. V roku 1993 mu Maďarská republika vystrojila pompézny pohreb,
ktorý neváhala označiť za „súkromný pohreb“. Na tomto „súkromnom“
pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce maďarov, celá maďarská vláda,
premiérova manželka a syn, a samotný premiér po niekoľkých dňoch poslal
veniec. Celý „súkromný“ pohreb v priamom prenose vysielala maďarská
verejnoprávna televízia...
Nová ústava, ktorá platí v Maďarsku
tretí mesiac, zmenila oficiálny názov krajiny z Maďarskej republiky na
Maďarsko. V dokumente sa tiež uvádza, že Maďarsko stratilo suverenitu v
marci 1944 a nadobudlo ju až po slobodných voľbách v roku 1990. Od
víťazstava FIDES v posledných voľbách na čele s V. Orbánom ide Maďarsko
systematicky za svojim cieľom. Návratom Maďarska do dôb Uhorska a preto
v snahe zmiasť európsku mienku aj na pôde EÚ vydáva v oficiálnych
dokumentech Maďarsko za Uhorsko. Okrem oficiálnych krokov, a s pomocou
renegátov na slovenskej politickej scéne, systematicky pracuje na
zjednotení veľkého Uhorska pod hlavičkou Maďarska. Od značkovania
Slovenska tabuľovým a jazykovým zákonom a zákonom o dvojitom
občianstve, falošne bojuje za práva národnostných menšín, rozumej
najväčšej maďarskej, podporou národnostného školstva. Bojuje za
štátne dotácie na vydávanie maďarských tlačových periodík, bojuje za
podporu maďarskej kultúry a skupuje vo veľkom pôdu neznámych
vlastníkov, zvlášť na južnom Slovensku. Nezanedbateľné je aj duševné
značkovanie slovenského teritória na internete, zvlášť na Wikipedii,
kde slovenské obce, dedíny a mestá sú v maďarskej mutácií opisované s
rozsiahlimi informáciami o ich „maďarskej“ histórii.
Nás Slovákov môže len tešiť dojímavý
záujem maďarov o nám zámerne utajovanú históriu, ktorú si maďari
postupne s výdatnou pomocou „chazarských židov“ preklopili do svojej
identity. A tak keď sa prejdeme po hociktorom maďarskom mestečku či
dedine, všade nájdeme Petófiho, Kossuthovu a Jókayho ulicu, vrátane sôch
týmto slávnym slovenským rodákom. Keď budete musieť náhodou letieť
z Budapešti, určite vašu národnu hrdosť povzbudí názov nového
letiska Františka Lista, nášho najznámejšieho hudobného skladateľa a
klavírneho virtuóza, ktorý sa nehanbil predstavovať celý svoj život vo
svete ako Uhor, nie ako Maďar. Prečo asi? Pretože aj maďarmi prisvojený
Francz Liszt vedel, že Uhorsko nie je Maďarsko!
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Niečo o Maďaroch...
Kam zmizli Chazari?
Keď
Rusko ako jednotný štát ešte nejestvovalo, v dávnych predkresťanských
časoch, pred viac ako tisíc rokmi, v nížinách Volgy medzi Čiernym a
Kaspickým morom, jestvovalo bohaté a silné chazarské chánstvo. Chazari
žili ako polokočovnici, no pritom mali na tú dobu veľké mestá. Obchod
so „živou silou“, teda otrokmi, dnešnou rečou „ľudskými zdrojmi“bol
ich hlavnou špecializáciou. Kvôli doplneniu zásob Chazari často robili
nájazdy na slovanské kmene a zmocňovali sa zajatcov kvôli ich predaju
do otroctva!
V 8. a 9. storočí nášho letopočtu začal
cez konštantinopolských rabínov k Chazarom prenikať judaizmus, najprv
medzi vyššie vrstvy obyvateľstva, tzv. šľachtu a potom sa rozšíril i
medzi národom. V roku 861 zorganizoval chazarsky chán verejnú dišputu
na tému , ktoré náboženstvo by mali prijat chazari. Zúčastnili sa jej
zástupcovia islamu, judaizmu a křesťanstva. Kresťanov zastupovali
slovanom známi kresťanskí diplomati a vierozvestcovia Cyril s Metodom.
Výsledkom tejto dišputy, bolo priklonenie sa chazarskej šľachty
k judaizmu, lebo v ňom videli riešenie odvekého boja medzi kresťanstvom a
islamom. V živote chazarov, sa ale na ich koristníckom spôsobe života
nič nezmenilo. Preto sa v roku 965 rozhodol ruské knieža Svjatoslav
vyplienit ich hlavné mesto Itiľ, spolu s ďalšími, Beluju Vežu a
Semender. Po rozprášeni chazarskeho kaganátu , sa rozhodla chazarska
slachta spoločne s maďarskými kmeňovými náčelníkmi újsť do východnej
Európy. Neskôr pod tlakom Džingischánových hord bol exodus chazarov a
maďarov dovŕšený.
Kam zmizli Chazari? Také silné a
životaschopné plemeno ako Chazari nemohlo predsa úplne bez stopy zmiznúť
z povrchu zeme? Ako kočovníci sa jednoducho pustili pod tlakom Mongolov
na Západ a usídlili sa vo vychodnej Európe, zvlášť v Uhorsku, v Poľsku
na Ukrajine a v Nemecku, a stali sa nielen tam - známi ako
„Židia“.Títo presídlenci z nížin Volgy, boli práve tými „Židmi“, ktori
si ako neofyti (novoveriaci) po prijatí novej viery, začali plniť jej
obrady s ešte väčším úsilím, ako to robili samotní Židia semitského
pôvodu, pričom k týmto obradom dodali i svoje, chazarské zvyky.
Je, samozrejme ťažké predpokladať, že u
východných Židov vôbec niet prímesy semitskej krvi. Mnoho Židov-Semitov
žilo aj v Chazárii, pretože sa tam dostali v roku 740 pred n.
letopočtom a to pričinením asýrských vládcov, ktorí do Asyrie presídlili
10 z dvanastich odbojnych kmeňov Izraela. Zostávajúce dva kmene Izraela
po zničeni Jeruzalema v roku 70 n.l. Rimanmi a skončení židovského
systému vecí , sa stali súčasťou západných Židov v Taliansku,
Španielsku, Portugalsku a Francúzsku. Utekom pred kriziackym
prenasledovanim, sa postupne presunuli do východnej Európy a zmiešali
so svojimi súvercami - Chazarmi. No chazarska krv ostala u takzvaných
aškenázskych Židov“ dominujúca. Viac ako 80% Židov žijúcich na celom
svete patrí k takzvanej skupine Aškenazi - skupine východných Židov,
pochádzajúcej z jafetskych turkotatarskych chazarskych predkov. Preto
sa v mnohom odlišujú od západnej skupiny – Sefardov dodnes žijúcich
v Palestíne – nielen obyčajmi, ale aj výzorom.
Niektorí ruskí historici dávno
predpokladali, že väčšina východných Židov nie sú Semiti, ale
turkotatárski jafetski potomkovia chazarov. I v samotnom Izraeli sú dnes
neveľké skupiny ľudí, ktorí sú presvedčení o pravdivosti tejto teórie.
Keďže takmer všetci významní predstavitelia judaizmu patria k skupine
„východných“ Židov, je plne pochopiteľné, že táto historická pravda sa u
nich neteší veľkej popularite. Navyše na veľké rozhorčenie
predstaviteľov judaizmu , spisovateľ Artur Kestler, sám pôvodom Žid,
predstavujúci veľký okruh židovskej inteligencie, vydal nedávno svoju
novú knihu pod názvom „Trinásty rod“, v ktorej jasne a presvedčivo
dokazuje, že on sám i všetci jeho krajania sú Židia-Aškenaziovia, a že
oni vôbec nemôžu byť Semitmi, ale sú priamymi potomkami Chazarov, ktorí
pochádzajú z Jafetskej vetvy turkotatárskej skupiny národov.
Odkazy na povod Aškenaz najdeme aj v
Hebrejskych pismach v knihe rodov zeme v Genesis 10:1-3, ako aj v knihe
Jeremiáš 51:27, kde je zmienka o tom ,ako sa v roku 539 pr.n.l.
kráľovstvo Aškenaz spojilo s kráľovstvom Ararat, ktoré ležalo v oblasti
jazera Van v Arménsku, proti Babylonu. Je preto pravdepodobné, že
kráľovstvo Aškenaz sa rozkladalo na sever medzi Čiernym a Kaspickým
morom. Takisto v židovských stredovkých spisoch sa uvádza Aškenaz ako
jeden z troch synov Gomera a je používaný na Germánov.A tak až dodnes sú
židia z germánských zemí označovaní ako Aškenázi, a naproti tomu židia
zo Španielska a Portugalska sú nazývaní Sefardi. Archeológovia meno
Aškenaz považujú za ekvivalent výrazu Ašguzai, ktorý bol používaný na
starovekých Skýtov z oblasti Čierneho a Kaspického mora. Dnes po
starovekych chazaroch zostala na mape sveta len nenapadna stopa , mala
krajinná oblasť Ruska s názvom Abchazia, ktorých reč sa nápadne podobá
na maďarčinu.
Ak sa chcete v augustovom upršanom
počasí dobre zabaviť, alebo poučiť z histórie Chazarov, doporučujem si
prečítať Chazarský slovník od Milodara Paviča, alebo knihu od Dr. Nidala
Saleha Nedotknuteľní, či knihu od Jindri Viezelovej, Poslední Chazaři
z Podkarpatské Rusi.
obr: Chazarsky bojovnik so zajatcom Mapa Východnej Európy v 9. storoči
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)