Uhorsko nie je Maďarsko!
Bol
čas, keď v Uhorsku nebol ani jeden maďar. Situácia sa zmenila až
príchodom utečencov z Chazárie. Prišli do Karpatskej kotliny spoločne.
128 rodín chazarskej šľachty spolu s ich maďarskými bojovníkmi. Písal
sa rok 897 n.l., keď vyhnanci z Chazárie, požiadali kráľa Svätopluka,
či by mohli na svojej ceste na západ, prezimovať na území jeho
kráľovstva. Počas prezimovania, sa im v povodí rieky Tisy tak zapáčilo,
lebo im veľmi pripomínala rodnú krajinu, že sa rozhodli zostať a
ponúknúť svoju pomoc a ochranu ľudu, o ktorom si všimli, že rád pracuje
na svojich poliach.
Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku
907 sa maďarské vojská postavili pri meste Preslavasburg /dnešnej
Bratislave / na stranu Slovanov a spoločne porazili bavorské vojská. Definitívne rozhodnutie vytvoriť si spoločný štát so Slovanmi padlo však až po prehratej bitke pri rieke Lechu 10 augusta 955 neďaleko mesta Augsburg v Nemecku.. Nemecký kráľ Oto I za podpory viacerých európskych vladárov, tu zastavil postup staromaďarských kmeňov do západnej Európy. Bola to definitívna porážka starých Maďarov. Podľa ústnej tradicie sa z bitky pri Lechu vrátilo len sedem maďarských bojovníkov.Ich výpravy po tejto bitke nepokračovali. Prešli z kočovného spôsobu života na usadlý a
usadili sa približne v dnešnom Maďarsku , kde prebrali spôsob života od
poľnohospodársky vyspelejších miestnych Slovanov. Zvláštnosťou
spoločnej maďarsko chazarskej odysey je fakt, že chazari sa nechceli
priznať k svojej totožnosti a vydávali sa za židov. Chazarskí židia
zámerne zatajovali svoju chazarskú identitu, ktorú poznali len
maďari, a zámerne sa rozhodli vybudovať identitu maďarov, za ktorou
sa skrývali. Aj prvý maďarský kráľ Thonuzoba bol chazar. A tak to išlo
dokola ďalej. Po vyše storočí spolužitia s pôvodným slovanským
obyvateľstvom Panónie, si chazarsko maďarskí súkmeňovci, intrigami a
vraždami vynútili v r. 1000 „svojho“ a teda aj nášho prvého Uhorského
kráľa Štefana I.
Štefan, ako kresťanskí neofit v roku
1019 založil z vďaky v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána,
ktorý ustanovil bullou staroslovienčinu ako čtvrtý liturgický jazyk po
hebrejčine, gréčtine a latinčine. Tu pri Balatóne nakonec zomrel aj
Metod, ktorý menoval za svojho nástupcu slovana Gorazda. V Blatnohrade
sa nachádzal do 11. storočia aj Pribinov župným hrad a sídlo Zalánskej
župy. Keď maďarskí archeológovia nechtiac odkryli pri svojich
vykopávkách túto tak starostlivo a zámerne zamlčiavanú slovanskú
históriu osídlenia Panónie, starostlivo zasypali nálezisko pozostatkov
kláštora so slovanskými artefaktami, aby sa tak nevdojak nedotkli
umelo budovanej historie maďarstva. Dnes v obci Zalvar, skrytej pred
očami turistov v blízkosti Balatónu, mieste posvätnej historie Slovákov
nájdeme len pamätný stĺp Cyrila a Metoda. Tento stĺp bol postavený v
roku 1985 zásluhou bulharského štátu. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a
Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď
odovzdávali kov do zberu. Tak históriu Pribinovho a Koceľovho
blatenského kniežatstva v rokoch 861 – 876, nepriamo pripomínajú len
zvyšky baziliky na ostrove Récéskút, kde na mieste asi pôvodného oltára
stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto
vysvätili v 850-om roku“. Nič viac. O zatajenej histórii slovanských
kniežat sa mlčí. Ale vráťme sa k téme. Uhorsko nie je Maďarsko!
Od roku 1000 až do roku 1301 vládli
striedavo na tróne Uhorska vládci Arpádovskej dynastie, chazarskí a
maďarskí vládcovia s ich krásnymi slovanskými manželkami. Po zavražení
posledného Uhorského kráľa Ondreja I., ktorou si zakrvavil ruky sám
„svätý“ Vatikán, ovládli trón Uhorska na vyše tri storočí „pápeženci“
z francúzskeho rodu Anjuovcov. To trvalo až do roku 1526 keď sa ujali
vlády nad Uhorskou „kolóniou“ rakúski Habsburgovci, ktorí vládli nad
Uhorskom až do roku 1918, kedy sa Rakúsko Uhorská monarchia rozpadla a
na jej základe vznikli Versailskou zmluvou víťazných mocností
nástupnícke štáty Maďarsko, Rakúsko, Slovensko, Česko, časť Poľska a
ďalších národov bývalého Rakúsko Uhorska.
Rozpadu Rakúsko Uhorskej monarchie
predchádzali búrlivé roky „meruôsme“ do ktorých sa zapojili aj
národovci slovenského pôvodu, ako boli Alexander Petrovič /Šándor
Petéfi/, Ľudoví Košút /Lajos Kossuth/ a Móric Jókai / Mór Jokay/.
Bojovali za nezávislosť Uhorska od Rakúska. Maďari si z povstania
porobených národov Uhorska, ktoré povstali proti Rakúskemu cisárstvu,
urobili štátny sviatok a pripomínajú si ho každoročne 15. marca. A to aj
napriek tomu, že revolúcia bola krvavo potlačená spojenými rakúskymi
vojskami Františka Jozefa I., ktorý si pozval na potlačenie povstania
ruské vojská jeho spojenca ruského cára Mikuláša. Povstalci boli na
hlavu porazení pri meste Világoš 13.8.1849.
Po ďalšej významnej bitke pri Moháči
v roku 1526, sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon
obsadením dvoch hlavných centier Uhorska v roku 1541 Budína, a v r.
1543 Ostrihomu, obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska, ktoré
sa stalo de fakto priamou súčasťou Osmanskej ríše. A formou vytvorenia
vazalského štátu sa ním stalo aj Sedmohradsko a aj východné územia
bývalého Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a
jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko spolu s dnešným Burgenlandom.
Všetky významné udalosti sa odteraz odohrávali na Slovensku, Kráľovskom
Uhorsku, čiže „Feldvideku“ako územiu Slovenska hovoria frustrovaní
maďari.
Od roku 1526 sa stala Bratislava
hlavným mestom Uhorska a bola ním až do roku 1783 a stala sa tiež
sídlom Uhorského snemu až do roku 1848. Tak boli položené základy 267
ročnej tradície korunovačných slávnosti v Bratislave, ktoré trvali od
roku 1563 až do roku 1830. Počas tohoto obdobia bolo v Bratislave 19
korunovácií, 10 kráľov, 1 kráľovnej a 8 kráľových manželiek, ktorí boli
zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou
korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Takýmto spôsobom
zjednocovala Bratislava takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľala
sa na určovaní behu európskeho a svetového diania.
Okrem Bratislavy svoju slávu zažila
aj Trnava, pretože pred Turkami museli ujsť aj cirkevní predstavitelia z
Ostrihomu. Od roku 1543 sa tak Trnava stala sídlom ostrihomského
arcibiskupa a kapitula Trnava centrom katolíckeho náboženstva Uhorska.
Keďže množstvom kostolov pripomínala mesto Rím, dostala Trnava
prezývku „ slovenský Rím“. Nie je bez zaujímavosti, že Slovensko sa
stalo samostatne uznanou cirkevnou provinciou Vatikánu až po uznaní
jeho štátnej samostatnosti v roku 1993 a pri tejto príležitosti sa
všetkým Slovákom ospravedlnili aj cirkevní predstavitelia Maďarska, za
násilné pomaďarčovanie zvlášť od roku 1848 do rozpadu monarchie
v roku1918, pri ktorom Slováci zažili mnohé krutosti, pred ktorými si
cirkev zakrývala oči...
Napriek uvedeným historickým
skutočnostiam, súčasná maďarská vláda chce beh dejín vrátiť späť do roku
1867, keď bolo . rakúsko – uhorským vyrovnaním, rakúske sicárstvo
premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov tzv.dualizmus.
Stalo sa tak po definitívnej porážke rakúskej armády pruskými vojskami
v roku 1866 v bitke pri Lamači, dnešnej časti Bratislavy. Rakúsko a
Uhorsko boli spojené len osobou panovníka z dedičnej
habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia,
vojny a ríšských financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament,
ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku. Spoločné úrady niesli
označenie c. a k.
A tak dnes vidíme ako sa srdce
Budapešti, Kossutove námestie pred parlamentom vracia maďarská vláda do
podoby z marca 1944, kedy v rokoch 1920 až 1944,vládol Maďarsku regent
Miklós Horthy, vojnový spojenec hitlerovského Nemecka. Oprávnene sa
pýtame spolkne s celou civilizovanou Európu prečo? Odpoveď nájdeme v
panhungaristickej propagande. Miklós Horthy de Nagybánya ( 1868 - 1957
), který pochádzal zo sedmohradskej rodiny a z námorného dôstojníka sa
vyšvihol na pobočníka v tom čase už senilného cisára Františka Jozefa,
ktorý ho vymenoval za admirála. Horthy hneď v roku 1920 nastolil vôbec
prvý fašistický režim v Európe, Maďarské kráľovstvo bez kráľa, na čele s
admirálom bez loďstva, prijalo ako prvá krajina v Európe protižidovské
zákony.
V roku 1938 poslal Horthy Hitlerovi
telegram, že maďarská armáda je vo výbornej nálade, pripravená na boj
proti Slovensku. Po vzniku vojnového Slovenského štátu 14.3.1939 ho
Maďarsko ako prvé uznalo - už vo večerných hodinách. To mu ale nebránilo
v tom, aby ho už 23.3.1939 bez vyhlásenia vojny zákerne napadlo a na
druhý deň bombardovalo mesto Spišská Nová Ves. Horthy svoj život dožil v
exile u portugalského diktátora Salazara, keď ešte v roku 1956 počas
maďarského povstania „chcel“ pomôcť maďarskej politike. Zomrel v roku
1957. V roku 1993 mu Maďarská republika vystrojila pompézny pohreb,
ktorý neváhala označiť za „súkromný pohreb“. Na tomto „súkromnom“
pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce maďarov, celá maďarská vláda,
premiérova manželka a syn, a samotný premiér po niekoľkých dňoch poslal
veniec. Celý „súkromný“ pohreb v priamom prenose vysielala maďarská
verejnoprávna televízia...
Nová ústava, ktorá platí v Maďarsku
tretí mesiac, zmenila oficiálny názov krajiny z Maďarskej republiky na
Maďarsko. V dokumente sa tiež uvádza, že Maďarsko stratilo suverenitu v
marci 1944 a nadobudlo ju až po slobodných voľbách v roku 1990. Od
víťazstava FIDES v posledných voľbách na čele s V. Orbánom ide Maďarsko
systematicky za svojim cieľom. Návratom Maďarska do dôb Uhorska a preto
v snahe zmiasť európsku mienku aj na pôde EÚ vydáva v oficiálnych
dokumentech Maďarsko za Uhorsko. Okrem oficiálnych krokov, a s pomocou
renegátov na slovenskej politickej scéne, systematicky pracuje na
zjednotení veľkého Uhorska pod hlavičkou Maďarska. Od značkovania
Slovenska tabuľovým a jazykovým zákonom a zákonom o dvojitom
občianstve, falošne bojuje za práva národnostných menšín, rozumej
najväčšej maďarskej, podporou národnostného školstva. Bojuje za
štátne dotácie na vydávanie maďarských tlačových periodík, bojuje za
podporu maďarskej kultúry a skupuje vo veľkom pôdu neznámych
vlastníkov, zvlášť na južnom Slovensku. Nezanedbateľné je aj duševné
značkovanie slovenského teritória na internete, zvlášť na Wikipedii,
kde slovenské obce, dedíny a mestá sú v maďarskej mutácií opisované s
rozsiahlimi informáciami o ich „maďarskej“ histórii.
Nás Slovákov môže len tešiť dojímavý
záujem maďarov o nám zámerne utajovanú históriu, ktorú si maďari
postupne s výdatnou pomocou „chazarských židov“ preklopili do svojej
identity. A tak keď sa prejdeme po hociktorom maďarskom mestečku či
dedine, všade nájdeme Petófiho, Kossuthovu a Jókayho ulicu, vrátane sôch
týmto slávnym slovenským rodákom. Keď budete musieť náhodou letieť
z Budapešti, určite vašu národnu hrdosť povzbudí názov nového
letiska Františka Lista, nášho najznámejšieho hudobného skladateľa a
klavírneho virtuóza, ktorý sa nehanbil predstavovať celý svoj život vo
svete ako Uhor, nie ako Maďar. Prečo asi? Pretože aj maďarmi prisvojený
Francz Liszt vedel, že Uhorsko nie je Maďarsko!
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára