Židia a ich hudba, resp. kultúra...

Čo je klezmer?

Židovský národ je počas celej svojej existencie obklopený hudbou rôzneho druhu, nálady a významu. V teritóriu východnej Európy zohrávala popri synagogálnej hudbe, najmä speve kantora, dominantnú úlohu hudba zvaná klezmer.
Slovo klezmer z jazyka jidiš má svoj pôvod v hebrejčine: spojenie slova klei- nástroj a zemer– pieseň znamená doslova „nástroj spevu“. Nástroj, ktorý len prenáša hudbu existujúcu vo vnútri ľudského tela k poslucháčom. V širšom slova zmysle je klezmer spôsob hudobnej interpretácie vyznačujúci sa mnohými špecifikami. Ponímanie klezmeru ako druhu hudby je až druhoradé. Slovo klezmer sa používalo aj ako označenie pre hudobníkov, židovských ľudových muzikantov. Klezmer (množné číslo klezmorim) bol, a v súčasnosti zrejme aj je, v ponímaní učiteľov klasickej hudby doslova odstrašujúcim príkladom. Hlavne v minulosti išlo o hudobníkov, ktorí takmer nikdy nepoznali notový zápis, ich držanie nástroja nezodpovedalo učeniu tradičných hudobných škôl, nepodriaďovali sa železným zákonom rytmu, intonácie, frázovania a podobne. Boli považovaní za muzikantov, ktorí hrali provinčný a obmedzený repertoár. Napriek tomu hudba skupiny židovských muzikantov (kapelye) dokáže priviesť poslucháčov do tanca, spevu, plaču, tranzu, ošiaľu i vytrženia.
Klezmeri a ich hudba tvoria esenciálnu súčasť židovského folklóru a literatúry. Legendy, piesne, ľudové príslovia a príbehy obsahujú viac detailnejší a farebnejší popis klezmerského spôsobu života a ich hudbu než výpoveď či skromné spomienky skutočného klezmera.
Klezmer je hudbou aškenázskych Židov. Slovom aškenázy označovali Židia prvé relatívne koncentrované židovské obce, vznikajúce pred tisícmi rokmi v severovýchodnej Európe a na brehoch Rýnu. Pojem sa vzťahoval na židovské obce vo všetkých vtedajších nemeckých jazykových a kultúrnych oblastiach, kde sa postupne vytvárali, vtedy na území dnešného Nemecka, Rakúska, Čiech, Moravy a západného Maďarska. Odtiaľ sa aškenázska kultúra šírila do východnej Európy a neskôr do celého sveta, takže dnes sa pojmy „aškenázsky“ a „aškenáz“ vzťahujú na východoeurópskych Židov a ich potomkov v iných krajinách. Východní Židia hovorili jazykom jidiš, kým starohebrejčina slúžila ako modlitebný jazyk. Jidiš treba odlišovať od novej hebrejčiny – ivrit, ktorá je oficiálnym jazykom štátu Izrael. Korene tohto jazyka (jidiš) i samotnej hudobnej tradície nachádzame vo vrcholnom stredoveku (približne 1000-1250) v židovských osídleniach strednej Európy. Tam sa vyvinula jazykovým spojením samostatná reč aškenázskych Židov - západná jidiš (takzvaná „židovská nemčina“ – Judendeutsch). Bola zapisovaná hebrejským písmom a predstavuje predchodcu východoeurópskeho jazyka jidiš. Tento jazyk je kombináciou starohebrejčiny ,stredovekej nemčiny a východoeurópskych slovanských jazykov (ruština, poľština atď.).V súčasnosti už jidiš používajú iba uzavreté komunity ortodoxných Židov, najmä v Izraeli.
Na rozdiel od Aškenázov, obyvateľov časti východnej Európy, západní Židia - sefardskí alebo Sefardi - žili na území západných častí Európy. Sefardi sú skôr orientálni , obývali nielen časť Európy, ale aj Afriky (Maroko, Tunis, Etiópia atď.) a Áziu (Irak, Irán, Sýria). Hovorili odlišným jazykom – Ladino.

Zrod a vplyvy klezmer hudby

Začiatky klezmer hudby sa strácajú v hmle dejín. Niektorí hudobní historici kladú začiatok tejto hudby na prelom 18. a 19.storičia, iní považujú za moment zrodu klezmeru prelom 17. a 18. storočia. „Každý z ich tónov mi letel do sluchu ako šíp“, takto komentoval hudbu jednej klezmer kapelye na židovskej svadbe (chasene) v ukrajinskom Podolí nám dnes neznámy očitý svedok. Je to jedna z prvých zmienok o klezmer hudbe - z roku 1802. Začiatky vzniku tejto hudby a tohto spôsobu hrania sú umiestnene do časti východnej Európy osídlenej Židmi. Najmä ide o oblasť, kde sa hovorilo jidiš a ktoré zahŕňajú predovšetkým časť dnešného Poľska, Bieloruska, Litvy, Moldavska, Ukrajiny a Rumunska. Okrem týchto krajín sa klezmer ešte hrával v Lotyšsku, Rusku, Maďarsku, od bývalej Juhoslávie až do Grécka a Turecka. Okrem toho existuje písomná zmienka, že klezmeri pôsobili aj na Slovensku, konkrétne v Bratislave: „Počas Purimu, pri svadbách a podobných slávnostiach sa usilovali získať hrou na svojich nástrojoch srdcia svojich súvercov židovskí hudobníci nazývaní klezmeri. Pri každom sobáši, či boli snúbenci bohatí alebo chudobní, keď nevestu viedli pod baldachýn, rozliehali sa temperamentne melódie klezmerov. Títo muzikanti vedeli vytvoriť takú slávnostnú náladu, že ani jedno oko neostalo suché. Po sobáši sa zasa ozývali veselé melódie... Všade, kde hrávali, tisla sa mládež z geta a nadšene počúvala ich melódie.“ ( Karl Benyovszky, Obrázky z Prešporskeho geta)
Tiež možno dôvodne predpokladať, že klezmer sa hral na východe Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorá do roku 1939 tvorila súčasť prvej Československej republiky (1918- 1939); dnes tvorí súčasť Ukrajiny.
Klezmer hudba vznikala hlavne v dedinách a židovských getách (zvanými štetl) východnej Európy. Už pri zrode klezmer hudby existovali tri dominantné hudobné vplyvy:

1. Svetská, najmä ľudová, hudba nežidovského obyvateľstva východnej Európy
2. Duchovná, synagogálna hudba
3. Chasidské spevy, tzv. nigunim (jednotné číslo nigun)

Svetská, najmä ľudová, hudba nežidovského obyvateľstva východnej Európy

Od biblických čias Židia cestovali do rôznych krajín, a to dobrovoľne (kvôli obchodovaniu) alebo násilne a tak prijímali hudbu, ktorá sa tam hrala. Vo východnej Európe Židia obchodovali predovšetkým na trhoch. Tak sa dostávali do styku s európskymi rečami a kultúrami, ktorých vplyvy sú badateľné tak v jazyku, ako aj v samotnej hudbe. Vzhľadom na to, že Židia žili spolu s inými národmi na rovnakom území, prichádzali do kontaktu aj s ich folklórom. Mnohé hudobné formy, ktoré sa používajú v klezmer hudbe, pochádzajú z Rumunska, Poľska, Ukrajiny, Ruska, od Rómov a iných kultúr. Preto existujú v klezmeri piesne a formy, ktoré za svoje považujú, nielen Židia, ale aj Nežidia. Vzájomnou výmenou ľudových piesní a tanečných melódií s rôznymi slovanskými a juhovýchodoeurópskými kultúrami sa v priebehu niekoľkých storočí vyvinul výrazný hudobný štýl a osobitý spôsob života klezmerov, ktorý spojoval rozmanitosť kultúrnych vrstiev židovského života cez časovú vzdialenosť takmer tisíce rokov.

Duchovná, synagogálna hudba

V centre hudobného diania vo všetkých tradičných židovských komunitách stála vokálna hudba, a to predovšetkým liturgická. Spievaný text bol prevzatý z Písma svätého (Tóry). Tradičný náboženský učebný systém a zvlášť modlitba boli obklopené hudbou. Prednes liturgickej hudby patrí k povolaniu chazana (množné číslo chazonim) alebo kantora, predspeváka modlitieb. Kantori tvorili vedľa klezmerov druhu hlavnú skupinu výkonných hudobníkov v rámci židovskej obce východnej Európy. Umenie chazana, komentátora s mohutným hlasovým fondom, tlmočníka svätého textu, sa zakladá na jeho schopnosti oduševnene a s bohatým obmenami improvizovať podľa modálnych formúl modlitby a žalmy tak, aby príslušníkov obce význam týchto textov stále znovu oslovoval. Krásny kantorov hlas dokázal spojiť emocionálnu zložku židovského náboženstva s pohyblivou melódiou. Mejšorerim, žiaci kantora boli podriadení ich pôsobeniu. Chlapci pred mutáciou tvorili so svojimi vysokými (singer, spevák diskantu) a hlbokými (basovými) hlasmi zborový sprievod chazanovi , ktorý najčastejšie mal tenorovú polohu.

Chasidské spevy, tzv. nigunim

Chasidizmus je duchovným hnutím v rámci judaizmu (židovského náboženstva), charakteristické mystikou a abstrakciou. Toto ortodoxné hnutie nevzdelaných a zotročených más z druhej polovice 18. storočia bolo reakciou na elitárstvo rabínskeho života. Podporný pilier chasidského hnutia tvorili od začiatku hudba a spev. Niektorí chasidi pokladali hudbu za dôležitejší prostriedok spojenia medzi človekom a Bohom než modlitbu. Taktiež tanec ako zjednotenie hudby a pohybu bol považovaný za sväté konanie a bol uplatnený aj v synagóge. Pohybu tela, obzvlášť húpaniu trupu, pohybu rúk a tlieskaniu počas modlitby, bol prikladaný veľký význam. Tieto pohybové prvky možno cítiť v klezmer hudbe, sú s ňou spojené. Pokiaľ ostatné ortodoxné obce oddeľovali hudbu v synagóge od hudby všedného dňa, u chasidov sa hranice medzi hudbou sakrálnou a sekulárnou postupne strácali. Chasidizmus, ktorý na svojom vrchole zahŕňal viac než polovicu východoeurópskeho židovstva, mal na vývoj klezmer hudby veľký vplyv, ktorý sa udržal dodnes. Nigunim každej chasidskej obce mali svoj vlastný hudobný charakter. Sú to melódie bez textu, ktoré spievali a hrali chasidi a iné ortodoxné skupiny s náboženským účelom. Spirituálne nigunim spievali rabíni a chasidi na sviatky a po šábesovej večere (Šábes alebo šabat je najväčším sviatkom v židovstve: začína v piatok večer východom prvej hviezdy a končí v rovnaký čas v sobotu). Počas neho je zakázaná akákoľvek fyzická práca a je venovaný Bohu a rodine. Zo židovských domov každodenne bolo počuť osobité tóny modlitieb, vlnenie spevu , ktorý o polnoci prešiel do hlasitého vzlykania a nariekania. Tieto nočné, smútočné spevy, boli pravdepodobne prazákladom hudobného života štetlu a ťahajú sa ako nitky celým hudobným svetom východoeurópskych Židov.


http://www.ulozto.cz/1395299/pressburger-klezmer-band-lajv-rar

Vernostný program a lá T-com

Vysávač bezvreckový SENCOR
Body:
2.999
Kód:
0410021

Popis:
Vysávač bezvreckový SENCOR SVC 730RD. Príkon 1800W, sací výkon 304W, hlučnosť 81dB, nerezová teleskopická trubica, umývateľný vstupný H.E.P.A. filter, termostat zabraňujúci prehriatiu motora, pogumované predné koliesko pre ľahší pojazd, systém Cyclone pre dokonalé oddelenie prachu od vzduchu, 5 stupňový systém filtrácie, 2 parkovacie polohy pre podlahovú hubicu, dĺžka prívodného káblu 5 m, automatické navíjanie káblu, umývateľná nádoba na prach, elektronická regulácia sacieho výkonu, univerzálna podlahová hubica s výsuvnou kefou, dodávané príslušenstvo: kefková hubica na čalúnenie, štrbinová hubica.
K bodovej hodnote sa účtuje doplatok vo faktúre 32 EUR.
Spôsob doručenia poštou.

ROVNAKÝ TOVAR V INTERNETOVOM PREDAJI JE IBA O 2€ DRAHŠÍ ODKAZ NA INTERNETOVÝ PREDAJ

Pacha Ibiza Hits (2011)

http://letitbit.net/download/85852.859f9f602026f9f5a8c85a5ae3a7/VA-Pacha_Ibiza_Hits_2011_EPIDEMZ.NET.rar.html

...Že modelky...

Na londýnskom týždni módy neukázali len nové trendy na jeseň, ale aj modelky, ktoré sú doslova vychudnuté na kosť.
A potom prídete do obchodu a keď si opýtate veľkosť XXL tak vám dajú vec vo veľkosti maximálne na Kena.

Reklama na Fejsbúku

Marketing Správy / Dnes
Značky sa musia na Facebooku viac snažiť o dialóg, tvrdí nová štúdia

Pokiaľ chcú v prvom rade predať, je stále spoľahlivejším motivátorom stránka predajcu než kampaň na Facebooku.
/ Eva Vozárová


Eva Vozárová

* RSS autora
* Články autora




Reakcie spotrebiteľov na sociálne siete nie sú tak pozitívne, ako by mohli byť. Minimálne z pohľadu výrobcov a predajcov tovaru by to tak mohlo vyzerať. Veľká väčšina používateľov, ktorí sú konfrontovaní s kampaňami inzerentov na sociálnych sieťach, sa totiž nikdy neodhodlá k nákupu. Tvrdí to spoločnosť Shoppercentric na základe svojho nového prieskumu. Informoval o ňom server Marketingmagazine.co.uk.

Zatiaľ čo na stránkach výrobcov alebo predajcov sa pre nákup podľa Shoppercentric rozhodne 63% zákazníkov, v prípade kampane na niektorej zo sociálnych sietí je to zlomok z tohto čísla. Motivovať k nákupu sa nechá iba 6% spotrebiteľov.

Nepriaznivé sú pre inzerentov aj štatistiky celkových sympatií publika ku komunikácii so značkami cez internet. Až 37% spotrebiteľov sa podľa prieskumu vyjadrilo, že “aktivita značiek na sociálnych sietí je z ich pohľadu nezmyselná”. Aktívne značky sleduje na službách, ako je Facebook, iba 9% spotrebiteľov.

“Používatelia nechápu, prečo by mali komunikovať priamo so značkami, alebo prečo by značky chceli komunikovať s nimi,” cituje server riaditeľku Shoppercentric Danielle Pinnington. “Neznamená to, že nie sú ochotní komunikovať, len toľko, že sa značky musia viac snažiť nadviazať dialóg”.

Z prieskumu ďalej vyplynulo, že muži sú mierne vhodnejší na oslovovanie prostredníctvom mobilných služieb - smartphone vlastí 38% opýtaných v porovnaní 29 % žien. Porovnávače cien takisto využívajú viac muži - 27% oproti 19% žien.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.

Spievana pravda o "demokracii " u nás...

Karel to vie pomenovať presne tak, ako to je.... :-)))))

FACEBOOK LIKE

TAK A OD DNEŠNÉHO DŇA PRIBUDLA MOŽNOSŤ " LAJKOVAŤ " PRÍSPEVKY NA BLOGU.

Samsung Galaxy S II (Samsung i9100)

Základné parametre:

konštrukcia: klasická s dotykovým displejom,
OS: Android 2.3, TouchWiz 4.0,
procesor: dvojjadrový Orion, 1 GHz, Adreno 205,

frekvencie: GSM 850 / 900 / 1800 / 1900 MHz + UMTS + HSDPA + HSUPA,
rozmery: hrúbka 125 x 66 x 8,49 mm,
hmotnosť: 116 gramov (zistená: ???),
displej: aktívny, dotykový (kapacitný), SuperAMOLED plus, 16 777 216 farieb, 480 x 800 b., uhlopriečka 4,3'', Gorilla Glass,
fotoaparát: 8 Mpix, LED blesk, autofókus, záznam videí (1080p),
pamäť: 1 GB RAM + 16 GB / 32 GB + microSDHC (do 32 GB),
správy: SMS, MMS, e-mail, RSS,
globálny prenos dát: GPRS, EDGE, UMTS, HSDPA (do 24,4 Mbps), HSUPA (do 5,76 Mbps),
lokálny prenos dát: Bluetooth 3.0, kábel (microUSB), mass storage, Wi-Fi, DLNA, NFC,
hudba: MP3/AAC prehrávač, 3,5 mm jack, FM rádio (s RDS), A2DP, rozpoznávanie hudby,
ostatné 1: minimalizácia aplikácií, multitasking, internetový prehliadač, videohovor,
ostatné 2: prehliadač dokumentov, GPS, akcelerometer,
batéria: Li-Ion, 1 650 mAh,
výdrž: ???
SAR: ??? W/kg (norma 2 W/kg),

cena a dostupnosť: neznáma / prvý štvrťrok 2011,

Neobsahuje/nepodporuje:
xenónový blesk, aktívny kryt objektívu,

Softvérová verzia testovaného telefónu:
zatiaľ netestovaný,

Obsah balenia:
neznámy,

Samsung ešte oficiálne nestihol predstaviť očakávaného nástupcu smartfónu Galaxy S, no svetlo sveta už uzreli špecifikácie i produktová fotografia. Novinka sa pýši niekoľkými vylepšeniami, a síce dvojjadrovým procesorom s taktom 1 GHz, novou verziou operačného systému, bezkontaktným NFC, 1 GB pamäte RAM či 8-megapixelovým fotoaparátom s HD videom (1080p). Novinkou je i hrúbka zariadenia, ktorá dosahuje iba 8,49 milimetra! Pribudlo aj niekoľko zaujímavých funkcií ako Kies Air, teda online synchronizácia a bezdrôtový update telefónu, nové hlasové ovládanie, Google Voice Translation, 4 Huby či video chat. Ostatná výbava je takmer totožná s predchádzajúcim modelom. Zahŕňa podporu HSPA (24,4 Mbps / 5,76 Mbps), GPS, Wi-Fi, DLNA či 3,5 mm jacku a FM rádia s RDS.






Postrehy z Barcelony (Richard Hombauer):

Plastový zadný kryt má textúru odolnú voči odtlačkom, kov mi na Galaxy S nechýbal a nechýba mi ani tu. Galaxy Giorgio Armani je však oveľa solídnejší na prvý pohľad. Konektor microUSB je konečne v spodnej stene. Objektív fotoaparátu mierne vystupuje nad povrch zadnej steny a konečne má vedľa seba blesk. K dokonalosti mi tu chýba ešte spúšť fotoaparátu v bočnej stene. Pod tenkým zadným krytom som objavil otočený slot pre pamäťovú kartu smerom k batérii, a tak microSD vymeníte až po vybratí akumulátora. Nechápem, prečo tá zmena k horšiemu. Telefón je normálnou evolúciou predchodcu - mierne väčší displej s rovnakým rozlíšením, s o 20 % nižšou spotrebou energie a trošičku lepšími farbami (ťažko pozorovateľný rozdiel aj vedľa predchodcu), upravený dizajn, silnejší akumulátor... Operačný systém Android 2.3 je fajn. Samsung chvalabohu umiestňuje pod displej takmer vždy aspoň jedno hardvérové tlačidlo pre rozsvietenie displeja (kontrola času, zmeškaných udalostí, odblokovanie...), vedľa ktorého nájdete dve tradičné dotykové. Galaxy S2 je fajn, čakal som však krajší, inovatívnejší dizajn. Ako spokojný majiteľ Galaxy S však určite bude patriť k favoritom pre môj ďalší mobil. Kombinácia skvelého displeja, rýchlych reakcií a silného akumulátora je pre mňa veľmi dôležitá. Ak aj pre vás, budete nad Galaxy S II uvažovať určite aj vy. A konečne budem mať zase na mobile s dobrým fotoaparátom LED blesk. Ten ma zaujal viac než záznam FullHD videí, ktoré počas záznamu Galaxy S II žiaľ ani kontinuálne nezaostruje. Samsung Galaxy S II má konečne vyriešené aj bezpečnostné veci, Exchange ActiveSync a ďalšie biznis funkcie, ktoré množstvu firmám na Androide chýbalo.

Nové nálezy v stratenom chráme

Nové nálezy v stratenom chráme

Keď v roku 1351 pred Kristom Amenhotep III. zomiera, jeho kráľovský chrám s kolosálnymi sediacimi sochami v tébskom Meste mŕtvych na Níle je najnádhernejšou svätyňou.

Memnónove kolosy odolali zemetraseniam, rozvodnenému Nílu aj piesočným búrkam, slnečnej páľave i nočným mrazom, vandalom aj zlodejom. Už vyše 33 storočí trónia obe kamenné sochy pri Luxore na západnom brehu Nílu: sediace giganty z červeného pieskovca, 18 metrov vysoké s popraskanými tvárami obrátenými na východ, s rukami voľne položenými na kolenách. Konček ich malíčka je veľký ako hlava dospelého človeka. Kedysi sa za nimi vypínala najväčšia svätyňa, akú kedy dal na svoju počesť faraón postaviť: kráľovský chrám Amenhotepa III., v ktorom panovníka symbolicky uctievali ako boha už počas jeho života a v ktorom mu kňazi prinášali obety zabezpečujúce posmrtný život.
Okolo roku 1385 pred Kristom rozkázal stavať túto „pevnosť na večnosť až po nekonečno“ pre seba a svojho božského otca Amona „z pieskovca, celú obloženú zlatom, s podlahami zo striebra a bohato zdobenú sochami“. Tak to stojí vytesané na pamätnom kameni z tých čias. S pylónmi – mohutnými bránovými vežami a s dlhými stožiarmi na zástavy pred nimi. S jazerom plným rýb, s rozkvitnutými kvetmi na brehoch. „S dielňou plnou otrokov a otrokýň, korisťou Jeho veličenstva“ z ďalekých krajín. So skladmi ukrývajúcimi poklady Blízkeho východu.
No chrám Amenhotepa III. sa ako večná pevnosť neosvedčil. O tomto monumente moci a viery dnes vypovedá už len torzo z toho, čím bol kedysi. Dva kolosy – sochy faraóna – stoja osamotene na vrchole 700 metrov dlhého výbežku tébskeho západného pohoria. Pieskovcový útvar sa ako sivý pravouholník výrazne vyvyšuje nad úrodnou nížinou. Na severe ho od okolitých polí oddeľuje zavlažovací kanál. Niekoľko metrov od gigantických sôch východným smerom je parkovisko pre turistické autobusy. Na juhu areál ohraničuje cesta, ktorá vedie od Nílu nahor. Na druhej strane cestného násypu pracujú na poliach roľníci. Ľudia drú v horúčave aj na prašnom, stromami riedko porastenom páse zeme na západ od Memnónových kolosov. Nezúrodňujú však pôdu, chcú z nej vydolovať tajomstvá. Sú to archeológovia, ktorí si uprostred zvyškov stĺpov, porozbíjaných sôch a pamätných tabúľ rozložili stany, stoly a slnečníky.
Jedenásť rokov sa tu výskumníci vždy na dva a pol mesiaca – od polovice januára do začiatku apríla – prekopávajú čoraz hlbšie do minulosti. Z nalinkovaných štvorcov s rozmermi desať krát desať metrov vyvážajú zo štvormetrovej hĺbky zem. Hladinu spodnej vody znižuje drahé čerpacie zariadenie. Archeológovia teraz skladajú mozaiku, ktorá bola taká rozmetaná ako žiadna iná v Egypte. Desaťtisíce súčastí z nej – mnohé vážia aj 450 ton – sa nachádzajú nielen pri Luxore, ale aj v početných múzeách po celom svete.
Tridsať vedcov, kresličov a reštaurátorov dvanástich národností a 250 domácich posíl pracujú na tom, aby pokiaľ možno čo najvernejšie zrekonštruovali ruiny kráľovského chrámu Amenhotepa III. A aby z nich vyčítali, ako ľud vzdával hold bohom a faraónovi v časoch, keď bol Egypt taký vplyvný a bohatý ako nikdy predtým. Je marec, šesť hodín ráno. Memnónove kolosy vrhajú vo vychádzajúcom slnku dlhé tiene. Biele pracovné stany archeológov oblieva slabé svetlo. Z neďalekých polí s cukrovou trstinou sa dvíha dusný vzduch. Je príjemne chladno, približne 15 stupňov Celzia, vzduch ešte nie je plný prachu. Nad areálom s vykopávkami za chrbtami kamenných gigantov počuť iba syčanie plynových horákov vzdušných balónov, v ktorých sa turisti vznesú na oblohu nad ruiny tébskeho Mesta mŕtvych.

Čoskoro sa pridávajú ďalšie zvuky: do jasného čvirikania kolónie piniek sa zamieša monotónne rinčanie reťaze kladkostroja. Miguel López Marcos sedí na drevenej konštrukcii nad širokou, vyše tri a pol metra hlbokou jamou. Španielsky reštaurátor v tíme už roky zodpovedá za ťažké náklady. Pod ním na pásoch kladkostroja visí žulová bohyňa, ktorú vykopali len pred chvíľou. Je to Sachmet s levou hlavou, ktorú faraóni uctievali ako pomstiteľku boha Slnka a ochrankyňu kráľa. Egyptskí robotníci pomaly vyťahujú nahor na reťazi visiacu sochu, ktorá meria asi 1,80 metra. Popod nos si mrmlú krátke rozkazy. „Iftah aleik!“ – „Ťahaj k sebe!“ „Ahsan qeda.“ – „Tak je to lepšie.“ Až keď socha po polhodine voľne visí pod trojnožkou kladkostroja, začnú o niečo hlasnejšie: „Irfa! Irfa! Hat el-arabijja!“ – „Hore! Hore! Dovez vozík!“
Bohyňu opatrne kladú na nízky vozík. Dvanásť chlapov povoľuje lano, López Marcos a štyria ďalší zozadu pridržujú zabahnený nález. Jedno trhnutie – a vozík sa dá do chodu. Chlapi opatrne prevážajú sochu bohyne s ľudskou postavou a slnečným kotúčom na levej hlave do dvora asi 50 metrov vzdialenej reštaurátorskej dielne, jedinej pevnej budovy na okraji vykopávkového areálu. Ešte v to predpoludnie očistí špecialistka na konzerváciu čierneho granitu leviu bohyňu od zvyškov hliny a vápna.

Archeológovia tu doteraz pri vykopávkach našli vyše 80 sôch a veľkých fragmentov skulptúr bohyne Sachmet. Každá socha je iná. Väčšina zobrazuje sediace postavy. Jemné rozdiely sa ukážu až pri detailnejšom skúmaní – napríklad, aké ozdoby na rúchu bohyne vytesali sochári do kameňa. VAmenhotepovom chráme pravdepodobne kedysi stálo až 40 obrovských osemmetrových sôch faraóna. Okrem nich vyše 1 000 zvieracích a ľudských podobizní bohov, medzi nimi i hroch v takmer životnej veľkosti vytesaný z bieleho alabastru, a tiež alabastrová krokodília sfinga – napoly lev, napoly plaz. Oba výtvory sú umelecké diela, aké sa nikde inde nenašli.
(GEO máj 2009)

Autor: Anja Heroldová

www.readora.com

Uživateli Slavomír Šimko se líbí

www.readora.com

Vytvořte si štítek „To se mi líbí“

Brother Iz - Somewhere over the rainbow .mp3

	Brother Iz - Somewhere over the rainbow .mp3
	Found at bee mp3 search engine

O Dr. Jozefovi Tisovi.

Úlomky zo zamlčiavaných skutočností o Dr. Jozefovi Tisovi

28. Január. 2011 o 8:58 |

Vplyvy rôznych vonkajších aj vnútorných činiteľov spôsobil, že dnes vo všeobecnom povedomí ľudu prevláda o Dr. Tisovi istý normalizovaný druh informácií, ktorými je človek médiami a tendenčnými historikmi od malička indoktrinovaný, a ktoré by sme mohli zhrnúť do nasledovných stereotypných pojmov: vrah – antisemita – židia – Židia – holokaust.

Čoraz menej sa však do povedomia bežných ľudí dostávajú pojmy ako prvý slovenský prezident – záchranca národa – významný predvojnový politik – kňaz – predkladateľ riešenia sociálnej a hospodárskej nespravodlivosti na Slovensku, ap.

Ukážme si preto aspoň niektoré, málo známe, respektíve účelovo zamlčiavané či mlžené skutočnosti o Dr. Jozefovi Tisovi.

Málokto napríklad vie, že Dr. Jozef Tiso zachránil od 24 000 do 40 000 slovenských Židov z väčšej časti utajovanými prezidentskými výnimkami pred deportáciami.

Uveďme niekoľko odvolávok na historickú pravdu, ktorá sa zámerne zamlčiava (citované z rôznych miest podľa Ďurica, M. S. : Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008. 133 s. ISBN 978-80-7114-701-5.):

a) nemecký vyslanec v Bratislave, Ludin, v telegrafe z 26. 06. 1942 do Berlína hovorí o „asi 35 000 Židoch“, ktorí získali „osobitné legitimácie“ a „nemusia byť vysťahovaní“ (PA AA, Pol. II. St. S. Juden, Slowakei);

b) dokument z 30. 06. 1942, v ktorom poradca riešenia židovskej otázky na Slovensku, Dieter Wisliceny udáva v tejto súvislosti počet „35 000“ bez „asi“ (PA AA, Inland II A/B 682, Slowakei, Bd. 3.);

c) vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský hovorí v tejto súvislosti o počte „24 000“ (Pravda na nedeľu, 26. 6. 1991, s. 3.);

d) Tisov osobný tajomník, Dr. Karol Murín, vraví zasa o prísne utajovaných prezidentských výnimkách pred Nemcami pre 10 000 rodín, teda celkom pre „40 000“ Židov (Murín, K. : Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 111.)

e) Jansenová, píšuc o Márii Gulovičovej, slovenskej učiteľke, ktorá pomáhala americkým agentom na Slovensku, vraví v tejto súvislosti o počte „od 35 000 do 40 000“ Židov (Janson, S. N. : Maria Gulovich, OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia. Jefferson, N.C. : McFarland & Co., 2008. ISBN 0786438320) a odkazujem pri tom na:

f) Mikus, J. : správa Medzinárodného výboru Červeného kríža, Slovensko 1, 30. jún 1947, s. 645-646.

O pravej povahe riešenia židovskej otázky na Slovensku sa tiež veľmi v slovenskej spoločnosti nediskutuje. Pozrime sa preto na doslovnú citáciu zo spisov Tisovho obhajcu pred „Národným“ súdom, pána Dr. Žabkayho:

„Sociálne výhodné postavenie slovenských Židov v spoločenskom živote a dištancovanie sa Židov od príslušnosti k slovenskému etniku, vyvolali antisemitizmus na Slovensku, ktorý sa ostro prejavil pri sociálnych nepokojoch roku 1918. Rasové zásady nacistov boli v pomníchovských rokoch vítanou príležitosťou pre radikálne živly v HSĽS vyrovnať sa s problémami Židov na Slovensku a s určitými výhradami sa k tomu prikláňalo i konzervatívne krídlo ľudákov, ktoré zastávalo požiadavku umierneného riešenia židovského problému na báze proporcionality. K tomuto umiernenému krídlu patril i Tiso, ktorý hneď po prevzatí politickej moci po uzákonení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) avizoval riešenie tohto problému a súčasne krotil agresívne protižidovské prejavy radikálov. Už krátko po vyhlásení Slovenského štátu (14. marca 1939) vyšlo nariadenie č. 63/39 Sl. z., ktoré riešilo židovskú otázku na náboženskom podklade proporcionálnosti. Účasť židov v hospodárskom živote sa riešila arizáciami tak, že arizátor prevzal 51% základných prostriedkov a zásob podľa inventúry a zistenú hodnotu mal splácať zo zisku. Pôvodnému vlastníkovi zostala účasť 49% a v podniku zostal. Umiernený obsah tohto riešenia napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom a slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu v riešení postavenia Židov na Slovensku. Už dva mesiace po Salzburgu si Tuka 3. septembra 1940 vynútil v sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. Na jeho základe bola vláda, teda Tuka, oprávnený riešiť židovskú otázku vládnym nariadením. Potom si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č. 198/41 Sl. z., z 9. septembra 1941, onen odiózny „židovský kódex“, ktorý úplne recipoval nacistické norimberské zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života…“ (Rašla, J. – Žabkay, E. : Proces s dr. Jozefom Tisom. Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. Bratislava : Tatrapress, 1990. s. 117. ISBN 80-85260-03-4.). 

Postup arizácie židovského majetku podľa Tisovho plánu je zamlčiavaným svedectvom o pravej povahe vlastnej slovenskej politiky voči Židom na Slovensku v období rokov 1939 až 1940. Tá vychádzala hlavne zo (1) sociálnych a (2) politických špecifík vzájomných vzťahov slovenských Chazarov so Slovákmi v minulosti a vtedajší politický vývoj v Európe výrazne ovplyvňovaný Nemeckom v prvom štádiu len umožnil Tisovi riešiť vlastnými prostriedkami sociálnu otázku na Slovensku, ktorá s antisemitizmom alebo nemeckými rasovými zákonmi nemala vôbec nič spoločné – koniec-koncov, potvrdil to aj židovský historik Büchler: „Treba ešte raz opakovať, že antisemitizmus nebol vôbec zakorenený v slovenskom národe a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, prelát Andrej Hlinka, vždy zdôrazňoval, že antisemitická idea je slovenskému národu cudzia a súčasne ju aj odsudzoval.“   (Büchler, R. J., cit. d., s. 33 citované podľa Ďurica, 2008, s. 14).

Keďže kresťanom, a tým aj všetkým Uhrom (aj v Hornom Uhorsku, a teda i na Slovensku), bolo v ranom stredoveku cirkvou prísne zakázané požičiavať peniaze na úrok, „…robili to prakticky Židia, ktorí sa stali veľkými vlastníkmi peňazí a tým, často rozhodujúcim spôsobom, ovplyvňovali ekonomické vzťahy medzi šľachtou ako vlastníčkou pôdy a pospolitým ľudom, ktorý na nej pracoval.“ (Ďurica, 2008, s. 9) A pritom: „Ku koncu 17. storočia už 60% Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku a židovské komunity boli v mnohých slovenských mestečkách a dedinách. Preto sa „Horné Uhorsko“ v 17. i v 18. storočí v ľudovej reči označovalo ako „Maďarský Izrael“.“ (Jüdisches Lexikon. Frankfurt am Main, 1987, zv. IV/2, s. 1301 citované podľa Ďurica, 2008, s. 11). Táto sústredenosť chazarských kupcov na Slovensku viedla k tomu, že „V priemyselných odvetviach bolo k 14. 3. 1939 v židovských rukách 21% živnostenských koncesií, takmer 50% družstevných a 100% priemyselných liehovarov, 38% píl; obchod s drevom bol na 76% a vývoz dreva na 80% v židovských rukách.“ (Letz, R. : Pomoc prenasledovaným Židom na Slovensku v rokoch 1939-1945. In: Viera a život, IX., č. 3, 1999, s. 181 citované podľa Ďurica, 2008, s. 51).

Židovská otázka bola teda na Slovensku v prvom rade sociálnou a nie rasovou otázkou, a to presne zdôrazňoval i Dr. Tiso:  „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo skoro 50% národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex.“ Tatran, Ľ. : Z osobných skúseností v styku s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. In: Svedectvá pravdy II. Vojnový zločinec alebo svätec. Sereď, 1988, s. 659.) A podobne túto skutočnosť v roku 1937 zdôraznil aj Alexander Mach: „Nám nesmie diktovať ani rasová nenávisť, nesmú rozhodovať sprosté pudy. Židovská otázka, to je otázka hospodárska a sociálna, ale nie pudová a rasová.“ Slovenská pravda, 11. 3. 1937 citované podľa Ďurica, 2008, s. 21).

Židovská otázka bola na Slovensku tiež nebezpečnou politickou otázkou, ako sa o tom boli bývali zmienili mnohí slovenskí literáti národného obrodenia zo začiatku 19. storočia, napríklad Škultéty píše: „Na dedinách slovenský notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“ Škultéty, J. : Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku. Turčiansky Sv. Martin, 1931, s. 19 citované podľa Ďurica, 2008, s. 12). Spolupráca Židov s vládnucimi národmi všade v Európe podľa náboženského príkazu napokon na Slovensku znamenala znepriatelenie si samotných Slovákov, nie pre svoju „židovskosť“, lež pre židovský podiel na maďarizačnom útlaku Slovákov v rámci Uhorska – táto skutočnosť je významným špecifikom v slovensko-židovských vzťahoch, bez ktorej nemôžme úplne pochopiť vlastnú politiku slovenského štátu v rokoch 1939 až 1940 (do Salzburského diktátu) voči slovenským Chazarom konvertovaným na judaizmus. Napokon, pred „Národným“ súdom to zdôraznil i sám Alexander Mach ako vtedajší Minister propagandy: „…zvláštna propaganda proti Židom v tom čase na Slovensku nebola potrebná. Túto propagandu robili Židia sami najmä tým, ako sa správali v Košiciach, v Bratislave a v Nitre, ako i v iných slovenských mestách a mestečkách pred 2. novembrom i po ňom. O tom vydali Židia v Maďarsku aj dokumentárne dielo. Mal som tú knihu svojho času aj v rukách ako šéf propagandy. Dostal som ju, myslím, od Dr. Vaška. Neviem, ako sa volala. Tam hovoria Židia o svojich zásluhách, ako pracovali za pripojenie južných krajov Slovenska k Maďarsku…“ (Pred súdom národa 1, Bratislava, 1947, s. 52 citované podľa Ďurica, 2008, s. 28).

O týchto dvoch sociálnych a politických špecifikách, ktoré určovali v časoch emancipácie európskych národov slovensko-židovské vzťahy sa zmieňuje aj Encyklopédia Slovenska vychádzavšia v období reálneho socializmu (1972-1978) (možno teda o nej hovoriť ako o fašistickom citačnom zdroji, ako by radi namietali tzv. „fašizmobijci“?), kde sa pod heslom „sionizmus na Slovensku“ nachádza tento text: „Sionizmus – ideológia žid. nacionalizmu – prenikal medzi uh. Židov veľmi pomaly. Od konca 18. stor. počet Židov v Uhorsku PRUDKO RÁSTOL v dôsledku ich MASOVEJ imigrácie z okolitých krajín. R. 1700 tu žilo len 12 tis., 1805 – 127 tis., 1890 – 707 tis. a 1914 už 911 tis. Židov, ktorí získavali stále dôležitejšie POZÍCIE v HOSPODÁRSKOM živote. Rozvoj kapitalizmu v Uhorsku v 2. pol. 19. stor. otvoril emancipovanému žid. obyvateľstvu cestu k uplatneniu sa v priemysle, finančníctve, poľnohospodárstve (ako majitelia, ale najmä árendátori), v obchode i remeslách. Židia dosiahli často DOMINATNÉ pozície, preukázali schopnosť budovať moderný hosp. život a uhorskej ekonomike pomohli zapojiť sa do medzinárodnej kapitalistickej siete. Vo veľkom počte prenikli aj do slobodných povolaní – ako ADVOKÁTI, ŽURNALISTI, LEKÁRI, lekárnici a UMELCI. Sociálna skladba židovského obyvateľstva bola atypická. R. 1910 57% Židov patrilo do kategórie VLASTNÍKOV, 18% k INTELIGENCII a úradníctvu a 25% k námedzne PRACUJÚCIM. V súvislosti s programovou asimiláciou s maď. národom (v roku 1910 sa k nemu hlásilo až 75% žid. obyv. Uhorska) prenikli Židia aj do verejného, spoločenského a politického života, napr. do r. 1918 získalo 346 žid. rodín ŠĽACHTICKÝ titul.“ (dostupné on-line, zálohované).

Aj preto sa domnievam, že v súvislosti s prvým prezidentom slovenskej republiky, Dr. Tisom, a vlastnou politikou slovenského vojnového štátu do júla roku 1940: „Konštatovať objektívne nespravodlivú situáciu,“ ako píše slovenský historik Ďurica: „…a hľadať prostriedky na jej nápravu nemožno pokladať za etnickú alebo rasovú diskrimináciu.“ (Ďurica, 2008, s. 119) Ak majú na prezidenta Tisu ťažké srdce práve tí ľavicovo orientovanejší alebo dokonca komunisti, tak to nemôže byť z dôvodu nesúhlasu s jeho sociálnou politikou, ale najskôr z iných osobných dôvodov, pretože to boli práve komunisti, ktorí podľa čiastky 47 Sbírky zákonů a nařízení republiky Československé, ročník 1948 (dostupné on-line, zálohované) „znárodňovali“ súkromný majetok, keď uchvátili moc v Československu. V prípade komunistov sa však jednalo z právneho hľadiska o konfiškáciu súkromného majetku, teda šlo o násilný akt proti vôli jeho vlastníkov alebo dokonca bez ich vedomia, a to bez náhrady, respektíve pod medzinárodným tlakom len za symbolickú náhradu s oneskorením. V prípade arizácií sa však dokonca vyskytli také prípady, kedy si židovskí podnikatelia sami vyberali, kto bude arizovať ich podnik (ako sa tak stalo napr. v prípade jedného veľkého drevárskeho podniku, ktorého židovskí majitelia si za arizátora sami vybrali Tatra banku, ktorej boli dlhoroční klienti). Slovenský zákon v podobe vládneho nariadenia č. 63/39 Sl. z. z roku 1939 takisto ukladal arizátorovi, aby z arizovaných 51% podielu z podniku splácal zo zisku túto hodnotu pôvodnému židovskému vlastníkovi, ktorému i naďalej zostala 49% účasť v podniku – teda de iure nešlo o žiadnu konfiškáciu majetku, ako tomu bolo v prípade komunistami riadeného znárodňovania! De facto však vplyvom kritiky takéhoto vlastného slovenského prístupu riešiaceho židovskú otázku na Slovensku ako otázku riešenia sociálnej nerovnosti došlo k už zmienenému Salzburskému diktátu v júli 1940, kedy sa prakticky moci ujal Tuka a ten na dodržiavanie pôvodného arizačného zákona od  3. septembra 1940, kedy si vynútil v Sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. už nemusel i naďalej dbať a sám bol oprávnený riešiť židovskú otázku vládnymi nariadeniami.

Vo svetle týchto skutočností je potrebné celoplošné znárodnenie súkromného majetku komunistami (hlavne boľševikmi hlásiacim sa k židovstvu) v Československu v roku 1948 vnímať ako akt prinavrátenia nezákonne (rozumej mimo medzí Tisovho arizačného zákona) arizovaného židovského majetku po júli 1940 pod centrálnu správu žido-boľševickej obce komunistických mocipánov skrývajúcich sa za proletariát. A napokon, po roku 1989 sa chamtiví oportunistickí arizátori a ich potomkovia (ktorí už za Slovenského štátu porušovali slovenský arizačný zákon!) predháňali v privatizácii štátneho majetku pred žido-boľševickými pohľadávkami v reštitúciách.

V dejinách sme teda svedkami toho, ako chamtivosť okráda chamtivosť – to však nič nezmení na veci, že úmysel konzervatívnych ľudákov na Slovensku bol riešiť sociálnu nerovnosť, z ktorej plynulo zbytočné sociálne napätie medzi Židmi a Slovákmi na Slovensku rovnako, ako to hlásali, respektíve dodnes hlásajú komunisti. Rozdiel je len v tom, že keď sa Slovák pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti hlási k takejto spravodlivosti, je pod zámienkou propagácie fašizmu s negatívnou konotáciou súčasnými mocipánmi kriminalizovaný, zatiaľ čo všetci ostatní pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti skrývajúci svoje zločinecké úmysly konfiškovať a znárodňovať cudzí majetok, sú nielenže dekriminalizovaní, ale i obdivovaní  ako sociálno-demokratickí humanisti, filantropi a „budúcnosť“ ľudstva…

Na margo prezidenta Tisu je potrebné na tomto mieste zmieniť i všeobecne známe, že Tiso sa po Salzburskom diktáte mienil vzdať svojej funkcie, lebo rokovania bral ako svoju osobnú porážku a ako katolícky kňaz s nacistickým postupom voči Židom na rasovom princípe nechcel mať nič spoločné, ale od tohto úmyslu ho odhovárali jednak Slováci (ako o tom svedčí vtedajší študent Kundrát, J. : Od kolísky po šibenicu. Žilina, 1991, s. 10) a jednako samotní Židia, ktorí v ňom videli záruku spravodlivosti aj voči nim (ako o tom svedčí Čulen, K. : Posledné posedenia. Martin, 2004, s. 278). 

Potom, ako sa Tiso pod váhou svojho svedomia, svojej zodpovednosti a na odporúčania mnohých rozhodol zotrvať vo svojej funkcii, si napokon napriek Salzburskému diktátu vynútil prezidentské výnimky, respektíve „oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia“  (vl. nar. č. 198/41 Sl. z. – tzv. „židovského kódexu“) vsunutím paragrafu 255, vďaka ktorému mohol od odtransportovania do Poľska (podľa vtedajšieho vedomia na „presídlenie“) vyňať už zmienený počet 35 000 až 40 000 slovenských Chazarov konvertovaných na judaizmus.

Pripisovať Tisovi zodpovednosť za smutné zosnutie odtransportovaných slovenských Chazarov  konvertovaných na judaizmus do koncentračných táborov je scestné, nakoľko Tiso disponoval iba oficiálnymi nemeckými správami, ktoré zvestovali o uspokojivých životných podmienkach presídlencov v týchto táboroch. Dokonca ani tak obdivovaný a tak zorientovaný exulant o situácii vo vojnovej strednej Európe ako Beneš na výzvu A. Eastermana, vedúceho londýnskej pobočky Židovského svetového kongresu, aby potvrdil vtedy šíriace sa neoficiálne klebety o riadenom vyvražďovaní Židov v koncentračných táboroch ešte 11. novembra 1942 odpovedal takto: „Podle mých informací, jak se zdá, nic nenasvědčuje, že by Němci připravovali nějaký plán totální likvidace Židů. Podle údajů, které mám v současné době k dispozici, takový plán zřejmě neexistuje, a proto nemohu potvrdit údaje, jež jste v této věci získal.“ (Archív Židovského svetového kongresu v Londýne. Cit. in: W. Laqueur: Il terribile segreto. Firenze 1983, s. 200 a 302).

V časoch, keď Beneš ani len nechyroval o náznaku zhoršených podmienkach židovských presídlencov v koncentračných a pracovných táboroch, sa prezident Tiso postaral o zastavenie transportov už 20. októbra 1942 (teda po necelých siedmich mesiacoch po ich spustení 25. marca 1942) – čo napokon zaznamenáva aj židovský historik Léon Poliakov: „Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“.“ (Poliakov, L. : Bréviaire de la haine. Le III Reich et les Juifs., talianske vydanie: Il nazismo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955, s. 220.). Slovenský štát odmietol prevádzať ďalšie transporty, kým slovenskí inšpektori za medzinárodnej asistencie sami nepreveria životné podmienky presídlencov zo Slovenska – a to všetko na podnet Žida, ktorého Tiso bol býval kedysi ako bánovecký farár pokrstil!

Som preto rozhorčený a znechutený z účelového popierania či z ignorantského obchádzania historických faktov v súvislosti s osobou Dr. Tisu a hanobenia slovenského národa rôznymi negatívnymi zovšeobecňujúcimi konotáciami Slovákom prisudzovaným zo strany nechutných a nedovzdelaných posmievačov a fašizmobijcov, nech už sú akéhokoľvek pôvodu a nech už sa tvária akokoľvek erudovane! Chápem, že pokiaľ človek nemá vec naštudovanú, môže sa stať, že jeho názor na vec bude mylný – priznávam, že mne osobne sa to niekoľkokrát stalo a dodnes si to vyčítam – ale čo nechápem, je arogancia tých, ktorí s pofidérnym vedomím o veci konajú proti veci s úmyslom ju poškodiť!

Milujem prácu; fascinuje ma. Dokážem sa na ňu celé hodiny pozerať.

(Jerome K.Jerome)

 

Alkohol v malých dávkách neškodí v jakémkoli množství. ( Hogo Fogo vo filme Limonádový Joe)