Nové nálezy v stratenom chráme

Nové nálezy v stratenom chráme

Keď v roku 1351 pred Kristom Amenhotep III. zomiera, jeho kráľovský chrám s kolosálnymi sediacimi sochami v tébskom Meste mŕtvych na Níle je najnádhernejšou svätyňou.

Memnónove kolosy odolali zemetraseniam, rozvodnenému Nílu aj piesočným búrkam, slnečnej páľave i nočným mrazom, vandalom aj zlodejom. Už vyše 33 storočí trónia obe kamenné sochy pri Luxore na západnom brehu Nílu: sediace giganty z červeného pieskovca, 18 metrov vysoké s popraskanými tvárami obrátenými na východ, s rukami voľne položenými na kolenách. Konček ich malíčka je veľký ako hlava dospelého človeka. Kedysi sa za nimi vypínala najväčšia svätyňa, akú kedy dal na svoju počesť faraón postaviť: kráľovský chrám Amenhotepa III., v ktorom panovníka symbolicky uctievali ako boha už počas jeho života a v ktorom mu kňazi prinášali obety zabezpečujúce posmrtný život.
Okolo roku 1385 pred Kristom rozkázal stavať túto „pevnosť na večnosť až po nekonečno“ pre seba a svojho božského otca Amona „z pieskovca, celú obloženú zlatom, s podlahami zo striebra a bohato zdobenú sochami“. Tak to stojí vytesané na pamätnom kameni z tých čias. S pylónmi – mohutnými bránovými vežami a s dlhými stožiarmi na zástavy pred nimi. S jazerom plným rýb, s rozkvitnutými kvetmi na brehoch. „S dielňou plnou otrokov a otrokýň, korisťou Jeho veličenstva“ z ďalekých krajín. So skladmi ukrývajúcimi poklady Blízkeho východu.
No chrám Amenhotepa III. sa ako večná pevnosť neosvedčil. O tomto monumente moci a viery dnes vypovedá už len torzo z toho, čím bol kedysi. Dva kolosy – sochy faraóna – stoja osamotene na vrchole 700 metrov dlhého výbežku tébskeho západného pohoria. Pieskovcový útvar sa ako sivý pravouholník výrazne vyvyšuje nad úrodnou nížinou. Na severe ho od okolitých polí oddeľuje zavlažovací kanál. Niekoľko metrov od gigantických sôch východným smerom je parkovisko pre turistické autobusy. Na juhu areál ohraničuje cesta, ktorá vedie od Nílu nahor. Na druhej strane cestného násypu pracujú na poliach roľníci. Ľudia drú v horúčave aj na prašnom, stromami riedko porastenom páse zeme na západ od Memnónových kolosov. Nezúrodňujú však pôdu, chcú z nej vydolovať tajomstvá. Sú to archeológovia, ktorí si uprostred zvyškov stĺpov, porozbíjaných sôch a pamätných tabúľ rozložili stany, stoly a slnečníky.
Jedenásť rokov sa tu výskumníci vždy na dva a pol mesiaca – od polovice januára do začiatku apríla – prekopávajú čoraz hlbšie do minulosti. Z nalinkovaných štvorcov s rozmermi desať krát desať metrov vyvážajú zo štvormetrovej hĺbky zem. Hladinu spodnej vody znižuje drahé čerpacie zariadenie. Archeológovia teraz skladajú mozaiku, ktorá bola taká rozmetaná ako žiadna iná v Egypte. Desaťtisíce súčastí z nej – mnohé vážia aj 450 ton – sa nachádzajú nielen pri Luxore, ale aj v početných múzeách po celom svete.
Tridsať vedcov, kresličov a reštaurátorov dvanástich národností a 250 domácich posíl pracujú na tom, aby pokiaľ možno čo najvernejšie zrekonštruovali ruiny kráľovského chrámu Amenhotepa III. A aby z nich vyčítali, ako ľud vzdával hold bohom a faraónovi v časoch, keď bol Egypt taký vplyvný a bohatý ako nikdy predtým. Je marec, šesť hodín ráno. Memnónove kolosy vrhajú vo vychádzajúcom slnku dlhé tiene. Biele pracovné stany archeológov oblieva slabé svetlo. Z neďalekých polí s cukrovou trstinou sa dvíha dusný vzduch. Je príjemne chladno, približne 15 stupňov Celzia, vzduch ešte nie je plný prachu. Nad areálom s vykopávkami za chrbtami kamenných gigantov počuť iba syčanie plynových horákov vzdušných balónov, v ktorých sa turisti vznesú na oblohu nad ruiny tébskeho Mesta mŕtvych.

Čoskoro sa pridávajú ďalšie zvuky: do jasného čvirikania kolónie piniek sa zamieša monotónne rinčanie reťaze kladkostroja. Miguel López Marcos sedí na drevenej konštrukcii nad širokou, vyše tri a pol metra hlbokou jamou. Španielsky reštaurátor v tíme už roky zodpovedá za ťažké náklady. Pod ním na pásoch kladkostroja visí žulová bohyňa, ktorú vykopali len pred chvíľou. Je to Sachmet s levou hlavou, ktorú faraóni uctievali ako pomstiteľku boha Slnka a ochrankyňu kráľa. Egyptskí robotníci pomaly vyťahujú nahor na reťazi visiacu sochu, ktorá meria asi 1,80 metra. Popod nos si mrmlú krátke rozkazy. „Iftah aleik!“ – „Ťahaj k sebe!“ „Ahsan qeda.“ – „Tak je to lepšie.“ Až keď socha po polhodine voľne visí pod trojnožkou kladkostroja, začnú o niečo hlasnejšie: „Irfa! Irfa! Hat el-arabijja!“ – „Hore! Hore! Dovez vozík!“
Bohyňu opatrne kladú na nízky vozík. Dvanásť chlapov povoľuje lano, López Marcos a štyria ďalší zozadu pridržujú zabahnený nález. Jedno trhnutie – a vozík sa dá do chodu. Chlapi opatrne prevážajú sochu bohyne s ľudskou postavou a slnečným kotúčom na levej hlave do dvora asi 50 metrov vzdialenej reštaurátorskej dielne, jedinej pevnej budovy na okraji vykopávkového areálu. Ešte v to predpoludnie očistí špecialistka na konzerváciu čierneho granitu leviu bohyňu od zvyškov hliny a vápna.

Archeológovia tu doteraz pri vykopávkach našli vyše 80 sôch a veľkých fragmentov skulptúr bohyne Sachmet. Každá socha je iná. Väčšina zobrazuje sediace postavy. Jemné rozdiely sa ukážu až pri detailnejšom skúmaní – napríklad, aké ozdoby na rúchu bohyne vytesali sochári do kameňa. VAmenhotepovom chráme pravdepodobne kedysi stálo až 40 obrovských osemmetrových sôch faraóna. Okrem nich vyše 1 000 zvieracích a ľudských podobizní bohov, medzi nimi i hroch v takmer životnej veľkosti vytesaný z bieleho alabastru, a tiež alabastrová krokodília sfinga – napoly lev, napoly plaz. Oba výtvory sú umelecké diela, aké sa nikde inde nenašli.
(GEO máj 2009)

Autor: Anja Heroldová